Verím v Boha Otca (2.)
Všetky náboženstvá si uctievali nejakého boha či dokonca bohov. Hebreji oslovovali Pána: Bože našich otcov. Až Ježiš Kristus nás naučil vnímať Boha ako otca.
Boh kresťanov je predovšetkým Otec
Ak vrúcne túžiš po tejto (kresťanskej) viere a prijmeš ju, predovšetkým spoznáš Otca. Boh si totiž zamiloval ľudí; pre nich stvoril svet, podrobil im všetko, čo je na zemi, dal im slovo, dal im poznanie, jedine im dal schopnosť pozdvihnúť zrak k nebu. Utvoril ich na svoj obraz, kvôli nim poslal svojho jednorodeného Syna, prisľúbil im nebeské kráľovstvo a daruje ho tomu, kto ho miloval. Keď ho spoznáš, čo myslíš, akou radosťou budeš naplnený? Ako budeš milovať toho, kto prvý miloval teba? Až ho budeš milovať, budeš mu podobný v jeho láskavosti. Nediv sa tomu, že človek môže byť podobný Bohu. Môže, lebo Boh sám to chce. (List Diognetovi, 10, 1-4).
Túžba po Otcovi je väčšia než čokoľvek na svete
Knieža tohto veku ma chce oklamať a zničiť moju túžbu po Bohu. Nech nikto z vás, čo sa tam (v Ríme) nachádzate, mu nepomáha. Radšej buďte moji, t.j. Boží. Nebuďte tými, čo vzývajú Ježiša Krista, ale milujú svet. Nech medzi vami nie je závisť. A keby som vás aj osobne prosil o niečo iné, nepočúvajte ma; verte skôr tomu, čo vám píšem teraz. Píšem vám zatiaľ živý, no horím túžbou zomrieť. Moja láska je ukrižovaná a niet vo mne ohňa, ktorý by miloval svet. Je vo mne živá voda, ktorá sa mi prihovára a volá v mojom vnútri: „Poď k Otcovi!“ nemám záľubu v telesnom pokrme, ani v radostiach tohto života. (Ignác Antiochijský, List Rimanom, napísaný počas cesty do Ríma krátko pred mučeníckou smrťou).
Kto pozná Otca, sám bude dobrým otcom
Hľadajme, aby sme našli toho, ktorý dáva život. Nálezca dostane ako odmenu život po Božom boku. „Nech jasajú a radujú sa z teba tí, čo ťa hľadajú, a nech ustavične volajú: „Nech je zvelebený Boh“ (Ž 69,5). Nesmrteľný človek, ktorého budujú ruky Spravodlivosti, je krásnym Božím chrámom. V ňom sú vytesané prorocké výroky Pravdy. Všetci, čo prišli k Otcovi, sú vďaka nemu dobrými otcami svojich detí a všetci, čo majú na mysli Syna, sú dobrými rodičmi pre svojich synov. (Klement Alexandrijský, Protreptikos, 107, 1-3).
Božie deti sa nechávajú viesť Otcom
Poďte, poďte, moji maličkí. Ak totiž nebudete ako deti, ak nebudete splodení nanovo, ako hovorí Písmo, potom určite neprijmete ako otca toho, ktorý je pravým Otcom a určite nikdy nevojdete do nebeského kráľovstva (Mt 18,3). Veď ako by mohlo byť dovolené cudzincovi, aby vstúpil? Myslím, že keby sa riadne zapísal, získal občianstvo a prijal Otca, potom by bol tam, kde ide o veci Otca, bude mu priznané dedičské právo a bude mať podiel na otcovskom kráľovstve spolu s rodným a milovaným Synom. Toto je totiž oná prvorodená cirkev, zložená z mnohých dobrých detí. My sme prvorodené deti Boha, nás vychováva Boh. My sme rodní blíženci prvorodeného Syna, prví zo všetkých ľudí, ktorí poznali Boha; prví, čo boli odtrhnutí od hriechu; prví, čo boli oddelení od diabla. (Klement Alexandrijský, Protreptikos, 82, 4-7).
Nazývať Boha Otcom znamená uvedomovať si svoju dôstojnosť
Kto nazval Boha Otcom, a to Otcom všetkých, ten nevyhnutne má žiť tak, aby sa nestal nehodným svojho pôvodu, ale má prejavovať horlivosť, ktorá zodpovedá tomuto daru. Spasiteľ sa neuspokojil iba týmto oslovením, ale dodal aj ďalšie výroky. Hovorí: „Posväť sa meno tvoje.“ Nič nežiada skôr, ako slávu nebeského Otca. Uprednostniť Božiu chválu pred všetkým – to je modlitba hodná toho, kto nazýva Boha Otcom. Posväť sa znamená: nech je oslávené. Boh má svoju vlastnú slávu, plnú všetkej veleby, ktorá sa nikdy nemení. Ale tomu, kto sa modlí, Spasiteľ prikazuje, aby Boh bol oslávený aj naším životom. Príď kráľovstvo tvoje. Toto sú slová dobrého syna, ktorý sa neviaže na viditeľné veci a pozemské dobrá nepokladá za niečo veľkolepé, ale túži po Otcovi a želá si budúce dobrá. Taká modlitba pochádza z dobrého svedomia a duše slobodnej od všetkého pozemského. (Ján Zlatoústy, Komentár na Matúša, 19,4).
Boh je naším Otcom skrze Krista
Otče náš. Prvé slovo, ó, aké je ľúbezné! Až doteraz sme sa neodvážili pozdvihnúť náš zrak k nebu. Klopili sme zrak k zemi, keď tu zrazu sme dosiahli Kristovu milosť a všetky naše hriechy nám boli odpustené. Z naničhodných sluhov, ktorými sme boli, stali sme sa milovanými synmi. Nesmieme ale spyšnieť kvôli našej dôstojnosti, lebo ju máme vďaka milosti prijatej od Krista. „Milosťou ste spasení“, vraví apoštol Pavol (Ef 2,5). Svedčiť o milosti nie je domýšľavosť ani sebavedomie, ale viera. Vyznávať to, čo sme prijali, nie je pýcha, ale nábožnosť. Preto sa náš zrak upiera k Otcovi, ktorý nás znovuzrodil krstným kúpeľom, k Otcovi, ktorý nás oslobodil skrze Syna, ktorý vraví: Otče náš. Toto je dobrá a pokorná chvála. Ako deti nazývame ho Otcom. Nesmieme si ale nárokovať žiadne privilégium. Nie je totiž naším Otcom v mimoriadnom a absolútnom zmysle. Takým je iba vo vzťahu ku Kristovi. Pre nás je spoločným Otcom. Iba jeho jediného totiž splodil, nás však iba stvoril. (Ambróz, Modlitba Pána).
o. Marko Durlák, vyšlo v časopise Slovo
Zdroj obrázka: https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/3/31/Nicaea_icon.jpg
