Pre nás a pre našu spásu zostúpil z nebies (8.)
Liturgický hymnus Jednorodený Synu i Božie Slovo, ktorý je súčasťou každej liturgie, nám pripomína pravdu, ktorá je zakotvená aj vo Vyznaní viery, a síce, že Ježiš Kristus, Boží Syn, stal sa jedným z nás dobrovoľne, bez donútenia, jedine za jedným účelom – spasénija nášeho rádi, pre našu spásu.
Dôvod zostúpenia Boha na zem
Chceš poznať dôvod, prečo sa Boh narodil ako človek? Naša prirodzenosť sužovaná nemocou potrebovala lekára. Človek, ktorý padol, potreboval niekoho, kto by ho opäť postavil na nohy. Kto stratil život, potreboval niekoho, kto by mu život znova navrátil. Ten, čo prestal konať dobro, potreboval niekoho, kto by ho priviedol späť na cestu dobra. Človek uväznený v temnotách vzýval svetlo. Zajatec potreboval kohosi, kto by ho vyslobodil; spútaný niekoho, kto by mu rozviazal putá; otrok potreboval niekoho, kto by mu daroval slobodu. Sú to vari malicherné a nedostatočné dôvody na to, žeby pohli Boha k tomu, aby zostúpil medzi ľudstvo sužované nešťastím a biedou? (Gregor z Nissy, Veľká katechéza, 15).
Božie vtelenie je najväčším dôkazom jeho lásky k nám
Vtelenie nášho Spasiteľa je najvýrečnejším svedectvom jeho starostlivosti o ľudstvo. Nie je to totiž zem, ani more, ani vzduch, nie je to slnko, mesiac a ani hviezdy, ba ani žiadne iné stvorené diela, viditeľné či neviditeľné, ktoré boli povolané k bytiu jedným slovom, alebo lepšie povedané, povstali z jeho vôle, ktorá sa prejavila prostredníctvom slova. Nič z toho, vravím, nesvedčí tak vhodne o nesmiernej Božej dobrote ako tá skutočnosť, že jednorodený Boží Syn, ktorý vlastnil Božiu prirodzenosť, odblesk Božej slávy a pečať jeho podstaty, on, čo jestvoval od počiatku a prebýval u Boha i sám bol Bohom a skrze neho bolo všetko stvorené, prijal podobu otroka, aby sa stal podobný človeku; vzal na seba ľudskú podobu; zjavil sa na zemi a žil medzi ľuďmi; vzal na seba naše slabosti a znášal naše biedy (Teodor z Cyru, Božia prozreteľnosť, 10).
Hľadanie strateného
Chceme pokojne prijať v našom vnútri blahodarné a spásonosné lúče Krista, skutočne dobrého a milosrdného, a prostredníctvom nich nechať sa viesť k výšinám, v ústrety Božej milosti a jej pôsobeniu. Veď či to nie je znak jeho nevýslovnej dobrotivosti, ktorá prevyšuje každú chápavosť, že On dáva bytie každej veci, čo jestvuje? Ako to, že On svojou láskou zahŕňa dokonca tých, čo od neho odpadli; ujíma sa svojich milovaných, ktorí sú ponorení v biede; prosí ich, aby ním nepohŕdali; znáša ich napriek tomu, že nariekajú, hoci nemajú dôvod, ba dokonca ich ospravedlňuje? Ba ešte viac, sľubuje, že im bude slúžiť; tým, čo sa od neho vzdialili, hneď beží v ústrety, len čo sa k nemu opäť priblížia; pevne ich objíma; bozkáva ich bez jedinej výčitky pokiaľ ide o ich minulosť; chová v sebe jedine lásku; pripravuje hostinu a zvoláva svojich priateľov, samozrejme, dobrých, aby bol jeho dom plný čistej radosti (Pseudo-Dionýz Areopagita, Božie mená, 1).
Patrilo sa, aby sa Kristus ponížil
Dokážeme sa odvďačiť niečím, čo by sa vyrovnalo tak veľkej láske a tak veľkej blahosklonnosti voči nám? Jednorodený Boží Syn, ktorý je jedno s Bohom pre svoj nevýslovný pôvod, vstupuje do lona svätej Panny a rastie v ľudskej podobe. Ten, čo všetko udržuje, v ktorom a skrze ktorého sú všetky veci stvorené, vstupuje do sveta ako ktorýkoľvek iný človek. Ten, pred hlasom ktorého sa chvejú anjeli a archanjeli, pred ktorým sa rozplývajú nebo i zem a všetky živly sveta, dáva počuť svoj detský plač. Neviditeľný a Nepochopiteľný, ktorého nemožno vnímať pohľadom, zmyslom ani dotykom, leží uložený v jasliach. Ak niekto toto pokladá za nedôstojné Boha, dosvedčuje, že on sám je predmetom tým väčšej dobroty, čím menej sa toto všetko sluší na Boží majestát. On sa nepotreboval stať človekom. To my sme potrebovali, aby sa kvôli nám Boh stal telom a prebýval medzi nami, totiž aby tým, že vzal na seba ľudské telo, intímne prebýval v každom tele. Jeho pokora je našou vznešenosťou. Jeho potupa je našou cťou. On je Boh, čo prebýva v ľudskom tele a my sme boli obnovení v tele Boha (Hilár z Poitiers, Trojica, 2, 25).
Bez Krista nám hrozí záhuba
Každý raz, keď Kristus v bárke nášho života spí, keď ho náš lenivý odpočinok v nás uspí, rozpúta sa búrka so všetkými silnými vetrami. Besnejú vlny ako zvestovatelia smrti a, raz vzdúvajúc sa do výšky pokryté penou, potom zasa klesajúc, hrozia kormidelníkovi stroskotaním, kým ten sa trasie v očakávaní ešte horších vecí. Tento príklad nám ukazuje naše smutné položenie v tomto svete. Naozaj, jedna veľká a silná búrka nás ohrozuje zo všetkých strán, rúti sa na nás hrozný a ničivý uragán. No keďže, ako sme povedali, Kristus drieme v našej bárke, obráťme sa k nemu, nie materiálne, lež s veriacim duchom. Zatrasme ním nie gestami zúfalstva, ale skutkami milosrdenstva. Prebuďme ho nie neporiadnym krikom, ale duchovnými piesňami, nie hrozným lamentovaním, lež vytrvalými slzami. Venujme Bohu aspoň maličkú časť nášho života. Nepremárnime celý deň nešťastnými márnosťami a nevhodnými starosťami (Peter Chrysológ, Reči na evanjelium od Marka, 25).
Marko Durlák, vyšlo v časopise Slovo
Zdroj obrázka: https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/3/31/Nicaea_icon.jpg
