Za nás bol aj ukrižovaný (11.)
Ak povieme, že Ježiš Kristus bol ukrižovaný, povieme síce pravdu, ale bude to iba obyčajné konštatovanie. Veď bol ukrižovaný spolu s inými a ktovie, koľkí ľudia zomreli rovnakou smrťou. Ak však povieme, že bol ukrižovaný za nás, je to čosi celkom iné. Ide totiž o skutočnosť, ktorá sa nás bytostne dotýka.
Kríž je naša sláva a sila
Nech sa nik nehanbí za posvätné a úctyhodné znaky našej spásy, za kríž, ktorý je vrcholom a korunou našich dobier, vďaka ktorému žijeme a sme tým, čím sme. Nosievajme všade Kristov kríž sťaby nejakú korunu. Všetko, čo sa nás dotýka, uskutočňuje sa a napĺňa prostredníctvom neho. Keď máme byť znovuzrodení krstom, kríž je tam prítomný; keď sa živíme tým mystickým pokrmom, ktorým je Kristovo telo, keď sú na nás vkladané ruky, aby sme sa stali služobníkmi Pána, alebo nech robíme akúkoľvek inú vec, vždy a všade je pri nás a sprevádza nás tento symbol víťazstva. Nerob preto na sebe znak kríža iba jednoducho, špičkami prstov, ale vry ho najprv do svojho srdca vrúcnou vierou. Keď si ho takým spôsobom vtlačíš na čelo, žiaden nečistý démon nebude môcť ostať pri tebe, lebo uvidí zbraň, ktorou bol zasiahnutý, meč, ktorým dostal smrteľný úder. Keď už samotný pohľad na popravisko vzbudzuje hrôzu, predstav si, čo pociťuje diabol a jeho démoni pri pohľade na zbraň, ktorou Kristus celkom zničil ich moc a odťal hlavu drakovi. (Ján Zlatoústy, Komentár na Matúša, 54, 4)
Kríž má byť hlboko v našej duši
Keď hovorím o kríži, nemám na mysli drevo, ale bolesť. Čo hovorí evanjelium? Ak nenesiete môj kríž a nenasledujete ma každý deň… (porov. Lk 14,27). Všimnite si, čo hovorí. Ak duša nemiluje kríž, ako ja z lásky k vám milujem ten môj, nemôže byť mojím učeníkom. Šťastný je človek, čo vo svojom vnútri nosí kríž, vzkriesenie, miesto Kristovho narodenia i nanebovstúpenia! Šťastný je ten, kto má vo svojom srdci Betlehem, v srdci ktorého sa Kristus rodí denno-denne. Veď čo znamená Betlehem? Dom chleba. Buďme aj my domom chleba, toho chleba, čo zostúpil z neba. Každý deň je Kristus pre nás pribitý na kríž. Šťastný je ten, v srdci ktorého Kristus vstáva zmŕtvych každý deň, keď koná pokánie za svoje hriechy, aj za tie najmenšie. Šťastný je ten, kto denne vystupuje z olivovej hory do nebeského kráľovstva, kde rastú bujné olivovniky Pána, kde sa šíri svetlo Kristovo, kde sú Pánove olivové háje. (Hieronym, Komentár na Ž 95).
Uctievanie kríža nie je modloslužba
Vzdávajme úctu samotnému zobrazeniu drahocenného a životodarného kríža, nech by bol zhotovený z akéhokoľvek materiálu. Nemáme totiž v úmysle uctievať hmotný predmet (to v žiadnom prípade!), ale obsah toho, čo predstavuje, tak povediac, symbol Krista. On sám na jednom mieste poučujúc svojich učeníkov povedal: „Vtedy sa na nebi zjaví znamenie Syna človeka“ (Mt 24,30), čiže kríž. Aj anjel, čo zvestoval ženám Kristovo vzkriesenie, povedal: „Hľadáte Ježiša Nazaretského, ktorý bol ukrižovaný“ (Mk 16,6). A Apoštol zo svojej strany hovorí: „My ohlasujeme – a zdôrazňuje – ukrižovaného Krista“ (1Kor 1,23). Je totiž mnoho Kristov (pomazaných) a mnohí nosia meno Ježiš, ale iba jeden je ukrižovaný. Treba nám preto uctievať tento symbol Krista, lebo kdekoľvek sa on nachádza, tam je prítomný sám Kristus. Materiál, z ktorého je znázornený kríž, aj keby bol zo zlata či drahých kameňov, nezaslúži si nijakú úctu, ak sa z nejakého dôvodu stratí jeho pôvodný obsah. Preto všetky predmety, ktoré sú zasvätené Bohu, uctievame tým spôsobom, že kult, ktorý im vzdávame, privlastňujeme Božej osobe. (Ján Damascénsky, Výklad pravej viery, 4,11).
Obeta Krista, najvyššieho veľkňaza
Ako by bolo mohlo dôjsť k zmiereniu medzi Bohom a ľudstvom, keby prostredník medzi Bohom a ľuďmi nebol vzal na seba dlžobu všetkých? Akým iným spôsobom by sa bol mohol stať skutočným prostredníkom, keby sa, rovný Otcovi čo do Božej prirodzenosti, nebol stal jedným z nás v prirodzenosti sluhu? Len tak mohli byť putá smrti, vzniknuté Adamovou vinou, rozlámané smrťou Krista, hoci on jediný si nezasluhoval smrť. Taká bola vykupiteľská moc Kristovej krvi, vyliatej za nespravodlivých, že pokiaľ budú všetci ľudia, spútaní reťazami, veriť svojmu Vykupiteľovi, reťaze démona ich nebudú vládať udržať. Tak totiž vraví Apoštol: „Kde sa rozmnožil hriech, ešte väčšmi sa rozhojnila milosť“ (Rim 5,20). „Kto je ten –hovorí Apoštol – ktorý vydal seba samého za nás, ako dar a obetu ľúbeznej vône?“ (Ef 5,2). Ktorá obeta bola svätejšou než tá, čo pravý a jediný veľkňaz priniesol na oltári kríža, obetujúc vlastné telo? Preto hoci v Pánových očiach má veľkú cenu smrť jeho svätých (Ž 115,15), jednako smrť žiadneho z tých nevinných nepriniesla svetu uzmierenie. Spravodliví prijali víťazné vence, no oni sami ich neudeľovali. Smrť jednotlivcov mala význam pre nich samých, ale nik vlastnou smrťou nevykúpil viny iného. Zo všetkých ľudí jedine v Ježišovi Kristovi, našom Pánovi, pravom baránkovi bez poškvrny, všetci boli ukrižovaní, všetci usmrtení, všetci pochovaní a tiež všetci vzkriesení. (Lev Veľký, List cisárovi Levovi, 4-5).
Marko Durlák, uverejnené v časopise Slovo
