Modlime sa k Pánovi (5.)

O modlitbe sa toho už popísalo veľa. Nespočetné množstvo duchovnej literatúry o rozličných druhoch modlitby. Rozličné návody o technikách modlitby. Po pozornom preštudovaní týchto vecí by sme už mali byť majstrami v modlitbe. Je to naozaj tak?

Naozaj popri tak veľkom množstve kníh o modlitbe vyvstáva otázka: Dá sa vôbec o modlitbe napísať ešte niečo nové? Osobne si nemyslím  a ani neodvažujem tvrdiť, žeby som v tejto katechéze povedal niečo, čo už nebolo povedané. Chcem skôr poukázať na niečo, čo u nás akosi upadlo do zabudnutia.

Zo Svätého Písma vieme, že Pán nás vyzýva k ustavičnej modlitbe a aj Dávid má v úmysle toto robiť, keď vraví: „Pána chcem velebiť v každom čase, moje ústa budú ho vždy chváliť“ (Ž 33). Ako je však možné toto naplniť?        

V dejinách kresťanstva bolo viacero interpretácií a pokusov a naplniť túto požiadavku.  Cirkev postupom času vypracovala zvláštny druh ustavičnej modlitby. Je to liturgická modlitba časoslovu, ktorej obsahom sú: večiereň, povečerie, polnočnica, utiereň a hodinky. Je to oficiálna modlitba cirkvi, ktorou posväcujeme čas. Je to dialóg Baránka a jeho Nevesty. Táto modlitba pozostáva z textov Sv. Písma a z hymnov (stichiry, tropáre, kánony). Preto, ako vravia Otcovia, keď sa modlíme texty z Písma (žalmy, čítania) – to Pán sa prihovára k nám.

Pri prednášaní tropárov, kánonov či iných hymnov sa zasa Pánovi prihovára Cirkev, jeho nevesta. Kým latinskí veriaci až do Druhého vatikánskeho koncilu participovali iba pasívne na bohoslužbách, v mukačevskej a prešovskej eparchii aktívna a hojná účasť nielen na liturgii, ale aj na utierni a večierni bola samozrejmosťou. Veľkú zásluhu na tom mali dedinskí učitelia, ktorí v cerkvi konali službu ďakov – kantorov (tzv. pivcoučiteli), ako aj fakt, že všetci veriaci mali v rukách zborníky a vedeli sa v nich orientovať. Svoj údiv nad týmto javom vyjadruje o. Alexander Mitrák pri návšteve Veľkej Kopane na Podkarpatskej Rusi slovami: „Zažil som veľkú radosť v cerkvi na utierni a na liturgii.

Čosi podobné som v našej cirkvi nikde nepočul ani nevidel. Bola to naozaj katolícka (soborna) cirkev, živý chrám Boha, kde sa jednými ústami a jedným srdcom ospevuje jeho meno. Všetci chlapci a dievčatá prichádzali do cerkvi so zborníkom. Ďak (kantor) začal iba prvé slovo piesne a hneď sa napojila celá cerkev a nádherne pokračovali v speve od začiatku utierne až do samého konca“. Tento jav týmto dvom našim eparchiám ostatné ukrajinské eparchie závideli, lebo tam zborníky nemali, takže spievali iba kantori.

Po Druhom vatikánskom koncile nastala zmena akoby o 180 stupňov. V latinskej cirkvi sa čoraz častejšie začalo hovoriť o živej, aktívnej účasti na bohoslužbách. Kým dovtedy liturgickú modlitbu cirkvi (breviár) praktizovali iba kňazi a rehoľníci, po koncile sa začali vydávať breviáre aj pre laikov a stále sa tešia veľkej obľube. Lenže u nás hlas večierní a utierní, a teda hlas Nevesty, ktorá sa prihovára Baránkovi, zatíchol. Pre viacero príčin, ktoré tu teraz nechcem rozoberať.

Jednou z nich bol veľký nedostatok kňazov, ktorí boli radi, ak mohli veriacich obslúžiť aspoň liturgiou a sviatosťami. Tento stav však dnes je už za nami. Je čas, aby hlas Baránka a Nevesty nanovo zaznel v plnej kráse. Veď načo by nám boli chrámy, čo akokoľvek pekné, ak v nich tento hlas Nevesty nebude počuť? Čo je to za svadbu, ak Nevesta a Ženích nespievajú? Netreba mať z toho strach.

Stačí chuť, dobrá vôľa a treba začať. Inštrukcia na aplikáciu bohoslužobných predpisov pripomína: „Veriaci nemajú byť zbavení tohto jedinečného prameňa modlitby, naplneného pokladmi autentickej doktríny“. Dovoľme nanovo zaznieť tomuto mystickému dialógu a okúsime, že je naozaj pravdou to, čo vyjadril sv. Ján Damascénsky v kánone Paschy: „Aký božský a ľúbezný, aký sladký je tvoj hlas! Prisľúbil si, že s nami iste ostaneš do konca vekov, Kriste. A my, tvoji verní jasáme, lebo si posilnil našu nádej“.

Marko Durlák

Uverejnené v časopise Slovo.