Blažený pokoj, večná im pamiatka (9.)

Naša posledná katechéza bola venovaná kultu svätých. Je teda na mieste spomenúť teraz kresťanský postoj k tým, ktorí nás už predišli do večnosti, našim blízkym, rodičom, príbuzným, priateľom a známym, keďže úcta k svätým a spomínanie zosnulých stoja blízko seba.

Podľa čoho možno usúdiť, že úcta k svätým a spomínanie zosnulých patria blízko k sebe? V našom byzantsko-slovanskom obrade nič nie je náhodou. Jednotlivé služby a spomienky, pre ktoré svätí otcovia zložili texty, hymny a kánony, sú usporiadané v liturgickom roku logicky a harmonicky, takže celý liturgický rok vytvára nádhernú mozaiku dejín našej spásy i histórie putovania Božieho ľudu.

Vieme, že každý deň týždňa je venovaný úcte niektorému svätému alebo Pánovmu krížu. A práve sobota je venovaná úcte všetkým svätým, ako aj pamiatke zosnulým. Obidve služby boli zaradené na sobotu, lebo sobota v preklade znamená odpočinok. Svätí už požívajú blažený odpočinok „na mieste, kde niet bolesti, ani zármutku, ani stonu, iba život nekonečný“, ako to vyjadruje jeden z našich kondakov.

Podobne pri modlitbe za zosnulých sa modlime, aby Pán priviedol ich duše tam, kde svätí a spravodliví odpočívajú. Prepojenie kultu svätých a spomienky zosnulých je veľmi pekne vyjadrené v liturgickom kalendári v súvislosti so sviatkom Päťdesiatnice – Zostúpenia Sv. Ducha.

V sobotu pre týmto sviatkom sa koná všeobecné spomínanie všetkých zosnulých, čo od vekov zosnuli v pravej viere. Nasledujúca nedeľa po Päťdesiatnici je Nedeľou všetkých svätých. Takúto súvislosť medzi oboma spomienkami možno nájsť aj v latinskej cirkvi, ktorá sviatok Všetkých svätých slávi 1. novembra a následne 2. novembra slávi spomienku všetkých verných zosnulých.

Povedali sme, že každá sobota v našom liturgickom kalendári je venovaná spomienke zosnulých. Spomedzi týchto sobôt máme päť tzv. zádušných sobôt, kedy si naši veriaci s mimoriadnou láskou a úctou spomínajú na svojich blízkych účasťou na zádušných sv. liturgiách, panychídach a parastasoch, kedy sa čítajú aj ich mená, tzv. hramoty.

Okrem všeobecného, spoločného spomínania zosnulých v spomínané soboty, je v našom obrade veľmi pekným zvykom konať spomienky za jednotlivých zosnulých na tretí, deviaty a štyridsiaty deň od smrti zosnulého, ako aj ročnú spomienku. Prečo práve v tieto dni?

Zaujímavé rozprávanie nachádzame u sv. Makárija Alexandrijského, ktorý hovorí toto: „V jednom zo zjavení, pri ktorom som videl anjela, opýtal som sa ho, aký význam má prinášať obetu za zosnulého na tretí, deviaty a štyridsiaty deň. Anjel mi odpovedal: „Pri odlúčení sa duše od tela, duša v priebehu dvoch dní blúdi po zemi, kde chceli.

Ak milovala telo, obchádza okolo domu, v ktorom sa oddelila od tela, pohybuje sa okolo rakvy, v ktorej je uložené telo. Takýmto spôsobom strávi dva dni ako vtáča, ktoré si hľadá hniezdo. Na tretí deň, Ten, ktorý vstal zmŕtvych, prikazuje duši, aby sa vzniesla k nebesiam a vzdala Bohu poklonu.

Potom Pán prikazuje, aby boli duši ukázané rôzne a nádherné príbytky svätých i krása raja. Duša si toto všetko obzerá a zabúda pri tom na smútok, ktorý pociťovala na zemi, kým bola v tele. Toto sa uskutočňuje počas šiestich dní. Po tom, čo videla všetky tieto úžasné veci, anjeli ju znova vedú k Bohu, ktorému má vzdať poklonu.

Po poklonení sa, Vládca všetkých prikazuje odviesť dušu do podsvetia, aby jej ukázali miesta múk i rozličné druhy utrpenia, ktoré musia trpieť hriešnici so škrípaním zubami. Dušu sprevádzajú po týchto miestach tridsať dní a ona sa chveje, aby sama nebola odsúdená a nedostala sa na toto miesto múk. Na štyridsiaty deň ju znova privedú pred Vládcu, ktorý jej definitívne určí miesto prebývania podľa jej skutkov.“

Nech je naša láska k zosnulým vždycky sprevádzaná modlitbou a vierou vo všeobecné vzkriesenie, ktoré čaká aj nás a nech nikdy neostane iba pri vonkajších úkonoch, ako je zapálenie sviece či kladenie vencov na ich hroboch.

Marko Durlák

Uverejnené v časopise Slovo.