Obdivuhodný Boh vo svojich svätých (8.)

Po predchádzajúcej katechéze o kulte Presvätej Bohorodičky stojí za zmienku venovať pár slov aj kultu svätým. Úcta svätých tak v katolíckej ako aj v pravoslávnych cirkvách je neodmysliteľnou časťou ich cirkevného života, kým v protestantských cirkvách bola odstránená. Bolo to správne?

Ak hovoríme o svätosti, hneď na úvod treba pripomenúť slová apoštola: „Usilujte sa o pokoj so všetkými a o svätosť, bez ktorej nik neuvidí Pána“ (Heb 12,14). To ale znamená, že k svätosti je povolaný každý, lebo vidieť Pána nie je nič iné ako dosiahnuť spásu a podľa slov Písma Boh chce, aby všetci ľudia boli spasení. Svätý sa v istom zmysle dá preložiť aj ako posvätený.

To, čo je posvätené, patrí Bohu. Každý pokrstený bol samotným krstom posvätený, čiže zasvätený Bohu. Preto nás neprekvapuje, že sa apoštol Pavol vo svojich listoch obracia na prvé kresťanské komunity ako na svätých: „Pozdravujú vás všetci svätí, najmä tí, čo sú z cisárovho domu“ (Flp 4,22).

V 4. stor. vzniká nový fenomén – kult mučeníkov. U sv. Jána Zlatoústeho nachádzame viacero homílií na počesť mučeníkov, v ktorých vyzdvihuje ich hrdinské čnosti a vernosť Kristovi až do konca. V homíliách vyzýva k nasledovaniu ich príkladu, ale ešte nehovorí o nejakom mimoriadnom príhovore z ich strany. Ku kultu mučeníkov sa v neskoršom období pripojil aj kult askétov, pustovníkov, panien a svätiteľov. Každá miestna cirkev bola hrdá na svojich vlastných svätých, čo pochádzali z jej územia.

Je dobré zdôrazniť, že cirkev úctu k svätým nikdy nenariaďovala a neprikazovala. Bol to skôr jav, čo vychádzal „zdola“, čiže z ľudu. To ale malo za následok, že ľud v snahe urobiť toho, ktorého svätca čím viac výnimočným a príťažlivým, ozdobil jeho život mnohými legendami a neuveriteľnými zázrakmi, takže takáto prihorlivá zbožnosť často urobila zo svätých akoby polobohov.

Tak sa môžeme stretnúť s tým, že jeden z najobľúbenejších svätcov, sv. Mikuláš, pri svojom krste už ako malé dieťa stál vzpriamene pri krste a prejavil sa hneď od začiatku ako veľký askéta, keďže v stredy a piatky odmietal prijímať materské mlieko. Podobné znaky „výnimočnosti“ sprevádzali aj prep. Sergeja Radonežského, ktorý už v lone svojej matky spieval: Svätý, svätý!, čo počuli aj ostatní prítomní v cerkvi.

Tu si však pripomeňme slová Pána Ježiša: „Žiak nie je viac ako jeho učiteľ“. Každý zázrak, ktorý Ježiš vykonal, vykonal pre dobro konkrétneho človeka. Nikdy neurobil žiaden zázrak iba pre holú senzáciu. Preto nemožno takéto zázraky hľadať ani v životoch jeho svätých, lebo to by stál Boh sám proti sebe. Veď to nie svätí sami, ale sám Pán v nich koná zázraky. Preto počujeme v našich liturgických textoch zvolanie: Obdivuhodný je Boh vo svojich svätých, Boh Izraela!

V úvode sme spomenuli, že protestantské cirkvi kult svätých odmietli. K tejto skutočnosti určite prispel fakt, že v stredoveku obchod s relikviami bol veľmi rozšírený a mnohí sa pretekali v tom, kto má najväčšiu zbierku relikvií svätých. Okrem toho mnohí svätí boli vnímaní ako mimoriadni pomocníci pre nejakú oblasť života.

Tak mali baníci mimoriadnu úctu k sv. Barbore, chorí sa utiekali o pomoc k sv. Pantelejmonovi, moreplavci k sv. Mikulášovi a pod. To však mohlo ľahko vyznieť ako náhrada za kedysi veľmi podobný kult pohanských bohov.

Pravá úcta k svätým spočíva v tom, že si ich ctíme pre ich schopnosť žiť evanjelium v praxi a povzbudení ich príkladom snažíme sa robiť to isté primerane našej dobe a okolnostiam, v ktorých sa nachádzame, bez hľadania mimoriadnych javov.

Nádherný príklad vidíme u sv. Pachómia, keď vraví: „Jeden z bratov ma požiadal: „Porozprávaj nám o nejakom z tvojich videní.“ Ja som odpovedal: „Taký hriešnik ako ja nežiada od Boha videnia. Počúvajte všetci o jednom veľkom videní. Až uvidíte, že niekto je čistý a pokorný, to bude naozaj veľké videnie. Veď čo môže byť väčšie, než vidieť neviditeľného Boha vo viditeľnom človekovi, ktorý je jeho chrámom?“

Marko Durlák

Uverejnené v časopise Slovo.