Svätá mučenica Sofia a jej tri dcéry Viera, Nádej a Láska – 17. september
Mučenica Sofia a jej tri dcéry
Žili a trpeli v Ríme v časoch cisára Hadriána. Keď Sofia ovdovela, zaoberala sa výchovou svojich troch detí a dbala, aby si už ako deti privykli ku cnostiam. Raz sa zvesť o nich dostala k cisárovi, ktorý si ich predvolal. Matka s dcérami sa najprv doma pomodlili, odporúčajúc sa pomoci tomu, ktorý káže nebáť sa tých, čo zabíjajú telo, ale duši uškodiť nemôžu. V tom čase mala Viera 12 rokov, Nádej 10 a Láska 9.
Keď boli uvedené pred cisára, vzdali mu patričnú česť. Cisár ich poslal k jednej urodzenej žene menom Paládia, aby ich strážila. Sofia ten čas využívala na náuku a napomínanie svojich detí, ktorým okrem iného hovorila: „Deti moje, vedzte, že teraz prišiel čas vašich zásnub nesmrteľnému ženíchovi. On je večné zdravie, nevýslovná krása, nesmrteľný život. A keď vaše telá budú umučené, on ich oblečie do neporušiteľnosti a rany na vašich telách budú žiariť ako hviezdy na nebi. Bude mi potešením, cťou a slávou, ak sa raz budem môcť nazvať matkou mučeníc, keď vás uzriem, ako mužne trpíte za Krista a nebojácne zomierate.“ Keď nastal tretí deň, všetky boli predvedené pred cisára. Ten sa ich rozhodol získať falošnými slovami a povedal im: „Napomínam vás ako otec, aby ste sa poklonili mojim bohom. Ak ma počúvnete, nazvem vás svojimi deťmi a všetci si vás budú ctiť.“ Sv. panny odpovedali akoby jednými ústami: „Naším otcom je nebeský Boh. Chceme byť u neho obľúbené a dbáme, aby sme boli jeho skutočnými deťmi.“
Cisár preto prikázal Vieru obnažiť a mocne biť. Kati ju nemilosrdne bili, no ona nevydala ani hlások. Potom jej odrezali prsia. Následne priniesli rozpálený železný rošt a položili ju naň. Tak bola vrhnutá do kotla plného smoly a oleja. No aj v ňom oslavovala Boha. Cisár následne rozhodol, aby ju sťali mečom. Keď to Viera počula, zaradovala sa, pobozkala svoju matku, objala sestry a išla pod meč.
Rad prišiel na Nádej. Sluhovia ju obnažili a bili ju nemilosrdne tak dlho, kým sa úplne neunavili. Ona mlčala a pozerala na matku, ktorá tam stála a pozerala na utrpenie svojho dieťaťa. Na cisárov príkaz vrhli Nádej do rozpálenej pece. Keďže prežila, zavesili ju za ruky a nohy a jej telo trhali železnými hákmi, až z nej padalo po kusoch. No ona iba hovorila: „Aké ľahké a sladké sú muky za môjho Pána.“ Podráždený kat preto odsúdil Nádej na sťatie. Matka ju objala, pobozkala a povedala: „Choď k svojej sestre Viere a s ňou sa postav pred svojho Spasiteľa.“
Cisár vyzval tretie dievča, Lásku. Tú naťahovali na kolese, až údy jej mladého tela vychádzali zo svojich miest. Potom ju tak bili, že zem bola červená od jej krvi. Rozhnevaný cisár ju prikázal vrhnúť de pece. No ona nečakala, kým ju niekto hodí, ale sama do nej vbehla. Keď pec vyhasla, svätá z nej vyšla ako z paláca, žiariaca a zdravá. Nakoniec cisár, aby si ďalej nerobil hanbu, prikázal aj jej sťať hlavu. Sv. Sofia sa neprestajne modlila k Bohu za svoju tretiu dcérku, aby jej dal vytrvalosť.
Mŕtve telá svojich dcér odniesla Sofia za mesto a s úctou ich pochovala. Zostala pri ich hrobe tri dni a tri noci modliac sa, pričom oddala svojho ducha Bohu, ponáhľajúc sa do rajských príbytkov, kde ju čakali blažené duše jej oslávených dcér. Veriaci pochovali jej telo spolu s dcérami, s ktorými aj ona prijala veniec mučeníctva, pretože hoci nie telom, ale srdcom trpela pre Krista a povzbudzovala svoje dcéry, aby mali radšej smrť pre Krista ako život bez neho.
Zdroj: VELIMIROVIČ, N.: Ochridský prológ.
Zdroj: furca.sk
Zdroj: johnsanidopoulos.com
