Svätí mučeníci kňaz Pamfil, Porfyrios a ich spoločníci – 16. február
Mučeník Pamfil a spoločnící
Ide o 12-tich mužov, ktorí boli umučení v roku 309 za vlády cisára Diokleciána v Cézarei Palestínskej. Prvý z nich, Pamfil, pochádzal z mesta Berytus (dnešný Bejrút), bol však kňazom v Cézarei Palestínskej. Mal klasické vzdelanie a viedol hlboký duchovný život. Veľa sa venoval porovnávaniu jednotlivých rukopisov Svätého písma a vďaka jeho úsiliu vznikla v meste rozsiahla knižnica. Opravoval chyby v Novom zákone po predchádzajúcich prepisovačoch a rovnako aj prepisoval Písmo pre tých, ktorí si ho žiadali mať u seba.
Druhý z mučeníkov, Valent, bol pokročilého veku a diakonom v miestnej jeruzalemskej cirkvi. Aj on mal dobré vzdelanie a obdivuhodnú znalosť Svätého písma, ktoré poznal takmer celé naspamäť. Tretí z nich, Pavol, pochádzal z Jamnie na pobreží Stredozemného mora. Vynikal silnou vierou a horlivou túžbou po cnostiach. Kvôli kresťanstvu už predtým pretrpel pálenie ohňom. Uvedených troch mužov dal prefekt Urban zatknúť, podrobiť ťažkým mučeniam a napokon vrhnúť do väznice.
Vtedy prechádzali cez mesto piati bratia, ktorých pri bráne zastavili stráže. Keď na položené otázky odvetili, že sú kresťania, boli zatknutí. Na druhý deň ich nový prefekt Firmilián dal predviesť a najstaršieho sa spýtal: „Kto si?“ On odvetil: „Sme kresťania.“ Keď chcel poznať ich mená, najstarší nazval seba Eliášom a svojich súrodencov Jeremiášom, Izaiášom, Samuelom a Danielom, aby skrze pohrdnutie pohanskými menami, ktoré im dali rodičia, naznačil, že sú služobníkmi Izraelovho Boha.
Keďže prefekt nepoznal také mená, pýtal sa ich na pôvod. Eliáš si spomenul na slová apoštola Pavla, že našou matkou je Jeruzalem (Gal 4, 26) a odvetil, že je obyvateľom nebeského Jeruzalema. Prefekt nerozumel jeho odpovedi, lebo už uplynulo 200 rokov, odkedy bol Jeruzalem zničený a nanovo postavený a premenovaný na mesto s názvom Aelia Capitolina. Dal preto Eliáša mučiť, aby prezradil, kde sa Jeruzalem nachádza. On odpovedal, že sa nachádza na východe a je vlasťou výlučne kresťanov. Prefekt sa domnieval, že kresťania si niekde vybudovali mesto, aby sa postavili proti Rímu, preto dal Eliáša mučiť ešte krutejšie. Keď sa nič nedozvedel, dal ho sťať. Rovnako skončili i jeho bratia.
Nato prefekt upriamil svoju pozornosť na Pamfila, Valenta a Pavla. Keďže uvedení muži strávili vo väznici vyše dvoch rokov, prefekt sa rozhodol viac ich nemučiť, ale spýtať sa či sú ochotní priniesť obety božstvám. Po vypočutí zápornej odpovede ich odsúdil na trest smrti. Keď Pamfilov služobník, 18-ročný mladík Porfyrios, počul rozsudok smrti vynesený nad jeho pánom, vystúpil spomedzi ľudu a zvolal: „Prosím, dajte mi telá svätých, aby sa mohli pochovať!“ Prefekt dal mladíka mučiť, on však vôbec nestonal, akoby nič necítil. Mučenia sa preto stupňovali, až bol napokon Porfyrios upálený.
Uprostred zhromaždeného ľudu stál Seleukos. Kedysi bol vojakom, no kvôli kresťanskej viere bol z vojska vylúčený a venoval sa chorým, chudobným a sirotám. Po Porfyriovej smrti šiel na popravisko za Pamfilom, Valentom a Pavlom, ktorí ešte žili, aby im zvestoval Porfyriovu smrť. Bol zatknutý, odsúdený na smrť a sťatý. Vtedy sa priznal ku kresťanstvu aj Teodul, prefektov služobník a preto zomrel na kríži. Posledným mučeníkom je Julián. Keď pri meste zbadal telá mučeníkov vystavené na zjedenie psom a vtákom, uctil si ich a chcel ich pochovať. Vojaci ho zatkli a predviedli pred prefekta. Ten ho odsúdil na trest smrti upálením. Telá uvedených dvanástich mučeníkov ležali štyri dni za mestom, ale zvieratá sa ich nechceli dotknúť. Keď to pohania videli, súhlasili s ich uložením do zeme.
Zdroj: VELIMIROVIČ, N.: Ochridský prológ.
Zdroj: zoe.sk
Zdroj: johnsanidopoulos.com
