Náš otec svätý Taras, konštantínopolský arcibiskup – 25. február
Konštantínopolský arcibiskup Taras
Jeho meno má grécky pôvod a znamená „znepokojujúci“. Taras mal predchodcu v biskupskej službe, ktorý sa volal Pavol. Ten tajne opustil katedru, odišiel do monastiera a prijal schimu, teda najvyšší a najprísnejší stupeň mníšskeho stavu. Vládli vtedy cisári Irena a Konštantín. Na Pavlovu radu bol v roku 783 za patriarchu vybraný kráľovský senátor, radca a obranca úcty k ikonám, menom Taras.
Avšak pápež Hadrián I. v liste adresovanom Irene a jej synovi Konštantínovi, protestoval proti nekánonickému zvoleniu Tarasa, pretože bol laikom, teda nemal v Cirkvi žiadne svätenia. Pápež ale ako podmienku pre uznanie voľby stanovil ukončenie obrazoborectva. Taras teda prešiel všetkými cirkevnými hodnosťami a stal sa patriarchom.
Svätec pochádzal zo vznešenej rodiny z Konštantínopola. Jeho otec Juraj bol prefektom mesta, jeho matka sa volala Enkratia. Bol to človek vysokého vzdelania a veľkej horlivosti za pravú vieru. Hoci nedobrovoľne, ale predsa prijal hodnosť, aby pomohol víťazstvu Katolíckej viery nad herézami, hlavne nad ikonoborectvom. Preto Irena a Taras zvolali s požehnaním pápeža koncil do Konštantínopolského chrámu svätých apoštolov. No po zmarení prvého zasadania obrazoboreckou armádou koncil prerušili. Tak Irena a Taras pripravili o rok ďalší koncil, tentoraz v Nicei. Otvorili ho v roku 787 a predsedal mu patriarcha Taras. Bolo prítomných 350 biskupov. Tento koncil sa považuje za Siedmy všeobecný a bolo na ňom odsúdené ikonoborectvo, pričom sa navrátilo uctievanie ikon. Konciloví otcovia sa uzniesli na miernom zaobchádzaní s heretikmi.
Taras bol veľmi milosrdný voči sirotám a chudobným, staval im útulky a dával jedlo. Avšak voči mocným bol rázny pri obhajobe viery a morálky. Keď sa Konštantín VI. v roku 790 stal cisárom, domnieval sa, že sa postaví nad zákony Cirkvi a zavrhol svoju zákonitú manželku Máriu Paflagónsku, aby sa oženil s Teodotou, jednou z jej služobníčok. Taras odmietol požehnať tento cudzoložný zväzok a dôrazne protestoval u cisára, ktorému pohrozil anatémou, teda vylúčením z Cirkvi, ak bude pokračovať vo svojom hriechu. Cisár sa rozhneval a dal patriarchu uväzniť. Svoju legitímnu manželku vyhnal, pričom mu kňaz Jozef Megaloikonom požehnal nové manželstvo. Boží súd však na seba nenechal dlho čakať, pretože nasledujúci rok bol Konštantín VI. oslepený a zosadený z trónu. Po znovuzískaní slobody svätý Taras suspendoval kňaza Jozefa.
V závere života Taras ochorel na dlhú a bolestivú chorobu, ale naďalej denne slúžil liturgiu, opierajúc sa o svoju palicu. Na prahu smrti ho bolo vidieť, ako vedie mocný boj proti démonom, ktorí sa ho snažili obviniť z vymyslených zločinov. Keďže však mal pred Bohom čisté svedomie, najprv hovoril: „Nie som vinný v tomto hriechu! Nie som vinný ani v tomto hriechu!“ No potom nevládal hovoriť a odháňal ich od seba rukami. Keď sa v chráme dostali k 85. žalmu a začali spievať: „Skloň svoje ucho, Pane, a vypočuj ma,“ jeho blahoslavená duša odhodila koženú tuniku a povstala, aby našla svoje miesto vo večných príbytkoch. Jeho tvár sa vtedy rozžiarila ako slnečné svetlo. Pochovaný bol vo svojom monastieri v roku 806. Spravoval Cirkev 22 rokov a štyri mesiace.
Zdroj: VELIMIROVIČ, N.: Ochridský prológ.
Zdroj: zoe.sk
Zdroj: johnsanidopoulos.com