Štyridsiati svätí mučeníci umučení v Sebastejskom jazere; Svätý Dominik Savio – 9. marec
40 sebastejských mučeníkov
Napriek tomu, že v roku 313 bol podpísaný zákon o slobodnom vyznávaní viery, prenasledovanie kresťanov na niektorých miestach stále pokračovalo. Okolo roku 320 kapitán vojska Agrikola nútil vojakov priniesť obeť modlám. 40 kresťanských vojakov to však odmietlo. Preto boli následne zviazaní a odvedení k jazeru, ktoré sa nachádzalo pri meste Sebaste v Armensku. Keď boli predvedení na súd, vojvodca im pohrozil, že im odoberú vojenskú hodnosť. Nato jeden z nich, menom Kandid povedal: „Nielen vojenskú hodnosť, ale zober si aj naše telá, lebo nám nie je nič drahšie a vzácnejšie, ako náš Kristus Boh.“
Potom vojvodca nariadil, aby svätých kameňovali. No keď sluhovia na kresťanov hádzali kamene, tie sa vracali a padali na nich samých, takže ich silno doudierali. Jeden kameň padol vojvodcovi do tváre a polámal mu zuby. Mučitelia teda zviazali svätých mučeníkov, hodili ich do jazera a navôkol postavili stráže, aby nikto neušiel. Bol silný mráz a na jazere sa vytváral ľad okolo tiel mučeníkov.
Aby bolo utrpenie silnejšie, mučitelia nahriali a osvetlili na brehu jazera horúcu vodu. Kto sa chcel zachrániť pred zamrznutím, mohol vojsť do teplej vody, ale pritom sa musel zriecť Krista a uznať rímskych bohov. Odvážni vojaci sa celú noc modlili k Bohu a spievali žalmy. Nad ránom však jeden z vojakov nevydržal ukrutnú zimu a rozbehol sa k miestu s horúcou vodou, ktoré sa nachádzalo pri jazere. No len čo sa horúci vzduch dotkol jeho tela, padol na zem mŕtvy.
Ale hľa, na nebi sa zjavila žiara a s ňou z neba zišlo 39 vencov nad hlavy mučeníkov. Uvidel to jeden vojak menom Aglaios, no len čo spozoroval toto znamenie, vyzliekol sa, vyznal meno Pána Ježiša a vošiel do jazera, aby bol aj on dôstojný toho štyridsiateho venca namiesto zradcu. A naozaj na neho zišiel ten posledný veniec. Na druhý deň bolo celé mesto udivené, keď uvidelo mučeníkov ešte živých. Vtedy sudcovia nariadili, aby im dolámali holene. Tak odovzdali svoje duše Bohu a ich telá boli hodené do ohňa. Obhorené kosti mučeníkov hodili do vody, aby ich kresťania nezobrali.
Jeden z mučeníkov, ktorý bol mladý, sa volal Meliton. Mučiteľ preto prikázal, aby mu nepolámali nohy, ale nechali ho tak, lebo si myslel, že sa ešte odvráti od viery v Krista. Preto keď to jeho matka videla, obávala sa, aby pre svoju mladosť a lásku k životu nepodľahol strachu, a tak by bol uznaný za nehodného cti a hodnosti svojich spolubojovníkov. Stála vedľa svojho syna a hovorila: „Moje sladké dieťa, dieťa nebeského Otca, vydrž ešte chvíľu, aby si sa stal dokonalým Kristovým mučeníkom. Neboj sa múk, lebo hľa, Kristus stojí pri tebe ako neviditeľný pomocník. Ešte chvíľu, dieťa moje, a už nebude žiaden smútok a bolesť.“ Táto skutočne kresťanská matka dala najavo, že radšej chce vidieť zomierať svoje dieťa pre Krista ako ho vidieť živého. A keď zbadala, že jej syn vydal dušu, cítila sa oslobodená od svojich obáv a tancovala a skákala pre radostný koniec svojho syna.
Na tretí deň sa mučeníci zjavili miestnemu biskupovi Petrovi a vyzvali ho, aby pozbieral a vybral z vody ich ostatky. Biskup so svojim klérom prišiel počas temnej noci k jazeru a uvidel na vode svietiace ostatky mučeníkov, pozbierali ich a dôstojne pochovali v roku 320.
NA SPRACOVANÍ ĎALŠÍCH ŽIVOTOPISOV SA PRACUJE
Zdroj: VELIMIROVIČ, N.: Ochridský prológ.
Zdroj: pravoslavieke.eu
Zdroj: johnsanidopoulos.com
