Náš prepodobný otec Dávid zo Solúna – 26. jún
Prepodobný Dávid zo Solúna
O detstve a rodičoch prepodobného Dávida vieme veľmi málo. Vieme iba, že sa narodil koncom 5. storočia. V detstve prijal mníšsky postrih v kláštore sv. mučeníkov Fedora a Merkúra v Solúne, známom aj ako Kukuliaton. Bol to usilovný a neúnavný mních, pokorný a umiernený. Pridávaním cnosti k cnosti sa rýchlo povzniesol k výšinám svätosti.
Čítal Sväté písmo, životopisy svätých a diela cirkevných otcov. Inšpirovali ho najmä životopisy veľkých stĺpnikov (stylitov), ktorí kvôli Pánovi umŕtvovali v sebe všetko telesné, žijúc vysoko nad zemou, na malej plošine alebo stĺpe; a preto bol naplnený duchovným zápalom a začal činiť pokánie. Vyliezol na mandľový strom, ktorý rástol neďaleko chrámu, postavil si malú plošinu a začal na nej žiť, trpezlivo znášajúc spaľujúce letné horúčavy a zimné mrazy.
Po troch rokoch sa Dávidovi zjavil anjel a povedal: „Pán vypočul tvoje prosby a dá ti dar pokory, o ktorý si ho tak usilovne prosil, aby si ho mohol uctievať s bázňou a úctou. Teraz zíď zo stromu a ži v kélii (izba mnícha), v posvätnom tichu a dobroreč Bohu.“ Pán tak prikázal svojmu služobníkovi ukončiť prebývanie na stĺpe a začal cez neho vylievať svoju milosť. Vďaka modlitbám prepodobného Dávida, vzývajúceho Krista, sa chorí uzdravovali, slepým sa vrátil zrak, z ľudí posadnutých nečistými duchmi vyšli démoni.
Raz sa pod oknom svätého Dávida objavil mladý muž trpiaci posadnutosťou a začal kričať: „Osloboď ma, David, služobník večného Boha, lebo z tvojej izby vyšľahuje oheň a páli ma.“ Spravodlivý vystrel ruku z okna, schmatol mladíka a povedal nečistému duchu: „Náš Pán Ježiš Kristus, Syn živého Boha, ti prikazuje vyjsť z jeho stvorenia.“ Svoje slová spečatil znakom kríža a stal sa zázrak – z mladíka vyšiel démon.
Onedlho cisár zvolal zasadnutie Senátu a poslal svojich sluhov, aby sprevádzali starca Dávida po trónnej sále. Svätý vošiel do siene, položil si na ruku žeravý uhlík, nasypal naň kadidlo (ladan) a začal pomaly obchádzať miestnosť, okiadzajúc kráľovský pár, dvoranov, veľvyslancov a služobníctvo. Okiadzanie trvalo viac ako hodinu, ale ruka prepodobného Dávida zostala nezranená. Justinián ho so cťou prijal a povedal: „Modlite sa za mňa, Svätý Otče.“ Potom sa úctivo uklonil.
Na konci svojho života prepodobný Dávid nastúpil na loď plaviacu sa do Solúna. Keď sa približovali k brehu, povedal svojim učeníkom: „Deti moje, prišiel môj koniec. Pochovajte ma v kláštore, kde som strávil svoj život. Starajte sa o svoju spásu, aby ste našli večný pokoj.“ Keď loď dorazila k mysu Emvolos, odkiaľ už bolo vidieť kláštor, pobozkal učeníkov na rozlúčku a odovzdal svoju dušu Bohu. V tej chvíli sa loď, plaviaca sa plnou rýchlosťou s napnutými plachtami zrazu zastavila. Posádka a cestujúci zacítili nádhernú vôňu a počuli nadpozemské hlasy spievajúce všade navôkol, chváliace Pána. Loď potom zrazu opäť vyplávala rovnako náhle, ako sa zastavila.
Zdroj: azbyka.ru