Svätý mučeník a archidiakon Vavrinec – 10. august
Mučeník Vavrinec
O mieste narodenia a mladosti sv. Vavrinca nevieme, no zrejme pochádzal zo Španielska. Nezvyčajné cnosti, ktorými sa vyznačoval už v mladosti, mu získali náklonnosť sv. Sixta, vtedajšieho archidiakona v Ríme. Tento Boží sluha mu bol vodcom pri učení Svätého písma a ukázal mu cestu ku kresťanskej dokonalosti. Keď bol Sixtus zvolený za pápeža, na svoje miesto archidiakona rímskej cirkvi menoval Vavrinca. Táto hodnosť si vyžadovala vynikajúce vlastnosti, lebo archidiakon bol správcom cirkevného majetku a medzi jeho povinnosti patrilo rozdeľovať almužnu a každú inú pomoc biednym a chudobným.
Vtedajší rímsky cisár Valerián, ktorý bol ponorený do modloslužby, začal prenasledovanie kresťanov. Aby rozohnal stádo, svoj hnev najprv namieril proti pastierom a prikázal zabíjať biskupov, kňazov a diakonov. Preto bol pápež Sixtus II. v roku 285 odsúdený, uväznený, mučený a zabitý. Keď ho viedli na smrť, sprevádzal ho Vavrinec, ktorý prelieval vrúcne slzy, považujúc za veľké nešťastie, že nemôže trpieť spolu so svojím učiteľom. Zvolal: „Otče, kamže to ideš bez svojho syna?! Kam, svätý biskup bez diakona?! Nikdy si neprinášal Pánovu žertvu, aby som nestál s tebou pri prestole. Čím a kedy som ťa urazil?!“ Sixtus rozumel smútku svojho diakona a utešil ho slovami: „Nenechávam ťa, syn môj! Pred tebou je oveľa väčší boj, no čaká ťa tým krajšie víťazstvo a tým väčšia radosť. Prestaň plakať, po troch dňoch pôjdeš za mnou.“ Potom mu ešte prikázal, aby všetky cirkevné poklady rozdal chudobným.
Vavrinec natešený, že ho onedlho Pán Boh zavolá k sebe, so všetkou starostlivosťou hľadal vdovy, siroty, mrzákov a chudobných. Starosta mesta Rím, počujúc o cirkevných pokladoch, snažil sa ich dostať do svojich rúk. No Vavrinec mu povedal: „Skutočne je naša cirkev bohatá a ani cisár nemá také drahé poklady ako ona. Ukážem ti najlepšiu časť.“ Vavrinec obehol celé mesto, kde hľadal a zbieral chudobných. Na tretí deň zobral značný počet starcov, vdov, sirôt a všelijakých mrzákov a postavil ich pred chrámové dvere. Svätec odvetil starostovi: „Zlato, ktoré tak dychtivo čakáš, je iba podlý kov a býva príčinou toľkých priestupkov. Skutočné zlato je nebeské svetlo, svetlo Kristovho evanjelia, ktoré osvecuje týchto nešťastníkov. To oni sú cirkevnými pokladmi.“
No starosta po týchto slovách vzplanul hnevom a prikázal postaviť nad žeravé uhlie železné rošty. Potom nariadil svätého vyzliecť donaha a položiť ho na ne. Horúčosť prenikala jeho telo, no on nevydal zo seba ani ston. Iba kresťania, ktorí pozerali na jeho tvár videli, ako žiari nadpozemským svetlom a zo spálenej kože cítili príjemnú vôňu. Sv. Augustín hovorí, že Vavrinec sa chcel tak túžobne stretnúť s Kristom, že na svoje muky ani nemyslel. Sv. Ambróz tvrdí, že keď ho pálil pozemský oheň, oheň Božej lásky, oveľa silnejšie žiariaci v jeho srdci, tlmil pocit bolesti. Opájal sa vnútorným pokojom, ktorý mu nič nemohlo vytrhnúť. Keď už dlho znášal muky, pokojne sa ozval k starostovi: „Tento bok sa mi už zdá byť dosť upečený, prikáž obrátiť ma na druhý bok.“ Natiahnutý nad oheň sa mučeník hlasne modlil, aby sa Rím obrátil ku Kristovej viere. Keď dokončil svoju modlitbu, v pokoji odovzdal Bohu svoju dušu dňa 10. októbra 285.
Zdroj: johnsanidopoulos.com
Zdroj: furca.sk
