Začiatok indiktu, to jest nového roka; Pamiatka nášho prepodobného otca Simeona Stĺpnika a jeho matky Marty; Zhromaždenie k presvätej Bohorodičke z Miasén; Svätý mučeník Aitalas; Štyridsať svätých mučeníc a svätý diakon Ammun, ich učiteľ; Svätí mučeníci Kallist, Evod a Hermogenés, rodní bratia; Spravodlivý Jozue, Nunov syn – 1. september
Indikt
Prvý Všeobecný snem v Nicei v roku 325 určil, aby sa cirkevný rok začínal 1. septembra, čo zostalo vo východnej cirkvi dodnes. Tento deň nazývame ináč i začiatkom Indiktu. Slovo indikt pochádza z latinského indictio, čo znamená „ohlásenie“ alebo aj „odhadnutie“.
September bol u Židov začiatkom nového občianskeho roka, bol mesiacom zbierania plodov a prinášania obete vďaky Bohu. V čase tohto sviatku Pán Ježiš vošiel do synagógy v Nazarete, otvoril knihu proroka Izaiáša a prečítal slová: „Duch Pánov spočíva na mne, pretože Pán ma pomazal. Poslal ma biednym hlásať Evanjelium, zaviazať rany tým, čo sú skrúšeného srdca, vyhlásiť zajatým prepustenie na slobodu, uväzneným otvorenie žalára a vyhlásiť Pánov milostivý rok.“ (Iz 61, 1 – 2). V histórii kresťanstva je tento mesiac významný aj tým, že 1. septembra v roku 312 cisár Konštantín Veľký zvíťazil nad Maxenciom, nepriateľom Kristovej viery. Po tomto víťazstve nasledovala sloboda kresťanského vierovyznania v celej Rímskej ríši. Dlhú dobu bol aj občiansky rok v kresťanskom svete počítaný rovnako ako cirkevný od 1. septembra. Až neskôr bol prenesený na 1. januára.
Liturgický rok je ustanovený Cirkvou a v jeho priebehu sa spomínajú Kristove tajomstvá, aby z nich ľud čerpal spásu. Jeho centrom je Kristus. Druhý vatikánsky koncil v jednom zo svojich dokumentov spomína, že: „Dobrotivá Matka Cirkev si každý týždeň pripomína Pánovo Vzkriesenie. Okrem toho si raz do roka pripomína umučenie Pána. Cez rok Cirkev postupne predkladá tajomstvo Kristovho vtelenia a narodenia až po Nanebovstúpenie, po Turice a po očakávanie blaženej nádeje a jeho príchodu. V ročnom cykle slávení si Cirkev uctieva aj presvätú Bohorodičku, ktorá je spojená so spasiteľným dielom svojho Syna. V cykle sú zaradené aj dni mučeníkov a iných svätých, ktorí sa stali dokonalými pomocou Božej milosti a teraz vzdávajú vďaku Bohu a neustále sa prihovárajú za nás.“ Čas pôstu má napomôcť veriacim stať sa viac pánmi nad svojimi náklonnosťami, a tak sa pripraviť na stretnutie s Kristom v Eucharistii počas pozemského života a v deň jeho druhého príchodu na konci sveta.
Svätý evanjelista Ján v Apokalypse píše: „Uprostred námestia, z oboch strán rieky, je strom života, ktorý prináša dvanásť ráz ovocie, každý mesiac dáva svoje ovocie a lístie stromu je na uzdravovanie národov.“ (Zjv 22, 2). Denne nás Boh cez svoju Cirkev sýti duchovnými plodmi. Kto sa aktívne a živo zúčastňuje na sviatkoch liturgického roka, v srdci toho sa objavia aj jeho plody: láska k Bohu a k blížnemu, dar viery a nádeje, množstvo rozličných čností, duch obety, duch modlitby a pokánia, bez ktorých niet opravdivého kresťanského života. Liturgický rok nás má čím viac priblížiť ku Kristovi, aby nás premieňal v Krista. Ako Kristus je centrom liturgického roka, tak ten istý Kristus má byť aj stredobodom nášho osobného života.
xxxxxxxxxxxxxxxxxxxxx
Prepodobný Simeon Stĺpnik
Simeon sa okrem svojich iných predností zaslúžil o vnesenie dovtedy neexistujúceho stilitského pustovníctva do východného kresťanstva. (Stilita bol človek, ktorý si ako formu askézy zvolil život oddelený od sveta, a to na vrchole stĺpa. Preto sa zvykne takémuto asketikovi hovoriť stĺpnik).
Narodil sa a žil medzi Cilíciou a Sýriou ako syn pastierov. Istý čas, keď mal 13 rokov, Simeon nemohol kvôli snehu niekoľko dní voviesť ovce na pašu, a tak vošiel s matkou a otcom do chrámu. Keď počul blahoslavenstvá z evanjelia, rozrušil sa. Preto sa spýtal istého starca, ako sa dá žiť podľa blahoslavenstiev a ten mu odpovedal, že sa musí vzdať všetkého a patriť iba Bohu. Starec si neuvedomil ako doslovne si tieto slová Simeon vezme k srdcu. Simeon sa ani nevrátil domou, ale utiahol sa a modlil, aby mu Pán odhalil svoju vôľu. Zaspal a snívalo sa mu, že kope základy domu. Hlas povedal: „Kop dôkladnejšie!“ A keď dosiahol správnu hĺbku, začul: „Teraz budeš môcť postaviť stavbu tak vysokú akú budeš chcieť. Bez námahy sa ti nič nepodarí.“
Boh teda povolal Simeona a on ako 18-ročný odpovedal vstupom do monastiera, ale čoskoro sa mu zdal život v ňom príliš jednoduchý. To, čo hľadal, bola vyššia svätosť, ktorú bolo možné dosiahnuť iba prostredníctvom pozdvihnutia duše k Bohu askézou. Preto šiel do pustovne Teleda, v ktorej mnísi jedli iba každý druhý deň. Ale ani to nebolo dosť – Simeon sa postil celý týždeň s tým, že svoje jedlo daroval chudobným. Robil však ešte viac. Pre igumena to začalo byť príliš a Simeona vyhnal zo strachu, že aj ostatní mnísi si vezmú z neho príklad. No svätec z hrôzy, že sa stane pre bratov zlým príkladom nekajúceho hriešnika zišiel na dno studne a zostal tam celé dni v plači. Igumen v obave, že ho potrestal príliš prísne, ho zavolal späť do monastiera.
Ako uplynul ďalší rok, Simeon znovu opustil monastier, tentoraz dobrovoľne, aby sa usídlil v istej chatrči blízko Antiochie, pod dohľadom kňaza menom Basso. Avšak aj jeho nový duchovný otec zostal znepokojený prísnosťou Simeonovho správania – už mu nestačilo žiť v jednej kélii a postiť sa celú Svätú štyridsiatnicu, ale vystúpil na jednu horu, žil na jej vrchole, pričom si nechal iba 20 metrov priestoru. Boh však ukázal slávu svojho zápasníka! Keď antiochijský biskup Meletios vystúpil až na vrch ku Simeonovi a napomenul ho, že tak ako on žijú iba divé zvieratá, dostal nebeské videnie – videl Simeona ako vystupuje na vrchol stĺpa, aby sa oddelil od sveta dole a dosiahol svet hore, kde je Boh. Videl, že Simeon si na tomto stĺpe nemôže sadnúť, a samozrejme, ani ľahnúť. Iba stál na nohách v prežívaní Božej prítomnosti.
Tak začal Simeon žiť na stĺpe a týmto spôsobom vytrpel mnohé pokušenia od démonov, ale nad všetkými zvíťazil modlitbou, ba navyše začal priťahovať zástupy. Začal preto aspoň dva ráz denne odpovedať na otázky, riešiť spory, kázať a utešovať. Dokonca aj cisárovnú Eudokiu odvrátil od Eutychovej herézy. (Mních Eutyches odmietal v Ježišovi uznať božskú a zároveň ľudskú prirodzenosť). Simeon ženám nedovolil priblížiť sa k stĺpu. Nepripúšťal žiadnu výnimku a rovnako do svojej blízkosti nevpustil ani svoju matku Martu, ktorá mala v jeho mladosti veľký vplyv na jeho obrátenie.
Keďže sa začali šíriť reči o jeho schopnosti konať divy, istá cirkevná delegácia sa rozhodla veci preveriť. Keď k nemu dorazila, biskupi mu prikázali zostúpiť zo stĺpa, čo Simeon hneď aj urobil. Takto sa ukázala jeho úprimnosť a veľkosť a dovolili mu znova sa vrátiť na stĺp. Odvtedy už svätec nezostúpil z miesta svojej askézy, venujúc všetok svoj čas Pánovi, ktorý ho k sebe povolal 1. septembra v roku 459 vo veku 103 rokov.
xxxxxxxxxxxxxxxxxxx
Prepodobná Marta, matka prepodobného Simeona Stĺpnika
Svätá Marta žila v Cilícii v Malej Ázii počas štvrtého a piateho storočia a pochádzala z chudobnej rodiny. Spolu s manželom Sisotionom bola matkou svätého Simeona Stĺpnika a podľa zvyklosti ho ako dieťa umyli v krstnom kúpeli. Vychovávali ho, zatiaľ čo on pracoval ako pastier rodičovského stáda.
To všetko až kým v mladosti neopustil domov, aby sa venoval asketickému životu – prijal mníšsky postrih bez vedomia svojich rodičov. Táto zmena priniesla rodičom veľké trápenie. Simeonov žiak Anton opisuje príhoda, keď matka po 20-tich rokoch hľadania našla svojho syna. Anton však neuvádza meno matky. Meno Marta, ktoré jej bolo pridelené, mohlo byť prevzaté zo životopisu svätého Simeona z Obdivuhodného vrchu, ktorého matka sa volala Marta a ktorého pamiatku slávime 24. mája.
Anton píše: „Po dlhom hľadaní sa matka dozvedela, kde sa jej syn nachádza. Dostavila sa k ohrade, ktorá bola okolo stĺpu, ale on jej nedovolil uvidieť ho, pretože ženy mali zakázané vstupovať na to miesto. Počujúc jej hlas povedal: ,Len chvíľu počkaj, a keď Boh dá, uvidíme sa.‘ Keď počula jeho hlas, rozplakala sa a úpenlivo ho prosila: ,Syn môj, prečo si to urobil? Ako odmenu za to, že som ťa nosila v lone, si ma naplnil zármutkom. Za mlieko, ktorým som ťa kŕmila, si mi dal slzy. Za bozky, ktorými som ťa obdarúvala, si mi spôsobil horkú bolesť v srdci. Za bolesť a prácu, ktorú som pre teba vytrpela, si mi dal najbolestivejšie rany.‘ Hovorila s takým citom, že sme všetci plakali. Keď Simeon počúval hlas svojej matky, zaboril si tvár do dlaní a horko plakal: ,Drahá matka, buď ešte chvíľu pokojná a v mlčaní, a uvidíme sa na mieste večného odpočinku.‘
Ona mu odpovedala: ,V mene Ježiša Krista, ak je možnosť vidieť ťa, prečo mi to nedovolíš teraz? Ale ak s tým nesúhlasíš, dovoľ mi zomrieť, pretože aj tvoj otec zomrel od smútku za tebou. Nenechávaj ma dlhšie v tomto stave horkosti.‘ Ľahla si pred dvere ohrady a tam po troch dňoch odovzdala svojho ducha Pánovi. Svätý Simeon sa hneď dozvedel o jej zosnutí a prikázal priniesť jej telo k stĺpu. Keď uvidel svoju matku, prelial mnoho sĺz a modlil sa za ňu: ,Nech ťa Pán prijme do svojej radosti, lebo si sa kvôli mne veľmi trápila. Deväť mesiacov si ma nosila vo svojom lone, kŕmila si ma svojím mliekom a usilovne si sa o mňa starala.‘ Keď to povedal, všetci sme si všimli, že sa na čele jeho matky objavili kvapky potu, a videli sme, ako sa jej telo pohlo a na jej tvári sa objavil úsmev. Všetci, ktorí to videli, žasli a chválili Boha. Simeon zdvihol oči k nebu a modlil sa: ,Ó, Pane, Bože mocný, ty sedíš medzi cherubínmi a vidíš do hlbín priepasti, ty si poznal Adama skôr, ako vznikol, ty si prisľúbil bohatstvo nebeského kráľovstva tým, ktorí ťa milujú, ty si hovoril s Mojžišom v horiacom kríku, ty si dal svoje požehnanie Abrahámovi, nášmu otcovi, ty vedieš duše spravodlivých do raja a duše bezbožných do zatratenia, ty si skrotil dva levy (Dan 6, 22) a zachránil si svojich služobníkov z ohnivej pece Babylončanov (Dan 3, 28), poslal si krkavcov, aby nakŕmili Eliáša (1 Kr 17, 6), prijmi teraz jej dušu v pokoji a ulož ju medzi svätých otcov, lebo tvoja je moc až na veky vekov.‘ Pochovali ju neďaleko stĺpa a svätec si na svoju matku každý deň dvakrát spomenul v modlitbe.“
Zosnula okolo roku 423 alebo 428. Aj keď nie je zaznamenaný podrobný opis života matky, ktorej meno je neznáme, predsa môžeme vidieť túto matku ako vzor rodičovstva. Spolu so svojím manželom priviedla dieťa ku krstu, kráčala s ním do chrámu, mala vplyv na jeho obrátenie. A ako rodičia obaja prelievali slzy za svoje dieťa. Obaja ukazujú, že povolanie dieťaťa do zasväteného života môže byť pre rodičov bolestivé, ale dôležitejšie ako fyzická blízkosť v tomto živote je nikdy nekončiaca blízkosť vo večnosti. Rovnako vidíme, že nasledovanie Krista má vyššiu prioritu ako nasledovať bolestné prosby rodičov.
xxxxxxxxxxxxxxxxxxxxx
Jozue, Nunov syn
Jozue a Ježiš majú v Hebrejčine rovnaké meno: Jehošua, čo znamená Pán spasí. Pre odlíšenie osôb sa v Slovenčine ustálilo pre starozákonnú postavu meno Jozue, pre novozákonnú meno Ježiš. Podobne aj cirkevná slovančina Jozuemu pridelila meno Iisús Navín a Ježišovi Iisús Christós. Obe postavy majú mnoho spoločných čŕt, pretože dielo, ktoré vykonal Ježiš môžeme prirovnať k tomu, čo už skôr učinil Jozue, keď voviedol vyvolený národ do Zasľúbenej zeme po tom, čo prešli vodami Jordánu. Aj Ježiš vovádza Cirkev do Nebeského kráľovstva skrze vody krstu.
Jozue, pôvodným menom Hošea, sa narodil sa v Egypte, v období, keď bol celý izraelský národ v otroctve. Bol svedkom kľúčovej udalosti vyvoleného národa – prechodu cez Červené more. Bol tiež vodcom v bitke proti nepriateľským Amalekitom a taktiež sprevádzal Mojžiša na Sinaj, keď prorok dostal kamenné tabule Tóry.
V čase pred zaujatím zasľúbenej zeme vyslal Mojžiš z každého kmeňa po jedného muža, aby ju preskúmali. No prieskumníci, prezerajúc si Kanaán, jeho opevnené mestá a obyvateľov, prepadli strachu a odhovárali Izraelitov od zaujatia zasľúbenej zeme. Z vyslancov iba Jozue a Kaleb dôverovali Bohu a presviedčali ľud, aby šli do boja a zaujali Kanaán. Výsledkom tejto zvady bol Boží trest – vyhnanie Izraelitov na púšť, kde blúdili 40 rokov. Nik z tej generácie nevošiel do zasľúbenej zeme, iba Jozue a Kaleb.
Po 40-tich rokoch prekročil Jozue s Kalebom a novou generáciou Izraelitov rieky Jordánu, ktoré sa rozdelili na dve časti, aby tak prešli suchou nohou do zasľúbenej zeme. Keď následne ľud putoval k Jerichu, Boh prikázal Jozuemu a ľudu obchádzať mesto, ktoré sa po siedmich dňoch zrútilo na zvuk trúb kňazov a bojový pokrik ľudu. Taktiež si Jozue podmanil aj mnohé mestá Kanaánu, aby následne rozdelil územie Izraelským kmeňom. V jednom z bojov Boh vypočul jeho modlitbu a na celý deň zastavil pohyb Slnka, aby Izrael vyhral. Origenés v jednej homílii prirovnáva toto zázračné predĺženie dňa k oneskoreniu druhého slávneho príchodu Krista. „Kým nepríde plnosť pohanov, takže celý Izrael bude konečne spasený, deň sa predlžuje, slnko nezapadá… a vlieva svetlo pravdy do sŕdc tých, ktorí veria. A kráľovstvo Krista a temnota vedú boj až do dňa, keď sa nový Jozue, Kristus, rozhodne zasiahnuť a porazí diabla v definitívnom víťaznom boji.“
Cirkevní otcovia tiež vysvetľujú, že krvavé bitky Starého zákona môžeme pre náš duchovný úžitok vykladať v duchovnom zmysle: tieto bitky vopred naznačujú kresťanský život ako celoživotný boj o nebo. Origenés v Homílii o Jozuem spomína Jericho ako symbol pohanského sveta a hradby Jericha, ktoré padli na zvuk trúb kňazov prirovnáva k pohanským filozofiám, ktoré padnú pod hlasom Evanjelia. Aj každý z nás si v sebe nesie hradby Jericha, ktorými sú naše nesprávne názory a túžby. Padnú však, keď sa stretnú s učením kňazov a modlitbami zjednoteného ľudu: „Ak budú dvaja z vás na zemi jednomyseľne prosiť o čokoľvek, dostanú to od môjho Otca, ktorý je na nebesiach.“ (Mt 18, 19).
Jozueho pôsobenie v Izraeli sa uzatvára dňom, keď zvolal do Sichemu všetky kmene. Tam si Izrael vybral Adonaja za svojho Boha. (Adonaj je meno, ktorým Židia oslovujú Boha. Toto oslovenie znamená Pán). Jozue povedal: „Teraz sa však bojte Pána a slúžte mu úprimne a verne, odstráňte bohov, ktorým slúžili vaši otcovia na druhej strane potoka a v Egypte, a slúžte Pánovi! Ak sa vám však nepáči slúžiť Pánovi, tak si dnes vyvoľte, komu chcete slúžiť. Ja však a môj dom, my chceme slúžiť Pánovi.“ Ľud odpovedal: „Kiež je ďaleko od nás, aby sme opustili Pána a slúžili iným bohom!“ (Joz 24, 14 – 18). Zosnul vo veku 110 rokov.
NA SPRACOVANÍ ĎALŠÍCH ŽIVOTOPISOV SA PRACUJE
Zdroj: VELIMIROVIČ, N.: Ochridský prológ.
Zdroj: zoe.sk
Zdroj: johnsanidopoulos.com
Zdroj: vaticannews.va
Zdroj: vieralogicky.sk
Zdroj: osservatoreromano.va
Zdroj: oca.org
Zdroj: bha.uob-dh.org
Zdroj: orthochristian.com
Zdroj: azbuka.ru
