Svätý hieromučeník Babylas, biskup veľkej Antiochie; Svätý prorok Mojžiš, ktorý videl Boha – 4. september
Antiochijský biskup Babylas
Babylas bol biskupom v Antiochii v časoch cisára Numeriána. Tento cisár uzavrel mier s istým barbarským kráľom, ktorý bol omnoho lepší a mierumilovnejší ako samotný cisár. Na znak svojej úprimnej túžby po trvalom mieri poslal barbarský kráľ svojho malého synčeka na Numeriánov dvor, aby tu bol vychovávaný. Numerián jedného dňa vlastnoručne zabil to dieťa a priniesol ho ako obeť modlám.
Ešte rozpálený od zločinu a nevinnej krvi prišiel tento zločinec do kresťanského chrámu, aby sa pozrel, čo sa tam koná. Keď sa svätý Babylas modlil s ľudom, počul, že prichádza cisár so svojím sprievodom a chce vojsť do chrámu. Biskup prerušil bohoslužbu, vyšiel pred chrám a povedal cisárovi, že on ako modloslužobník nemôže vojsť do svätého chrámu, kde sa oslavuje jediný pravý Boh. Sv. Ján Zlatoústy v kázni o Babylasovi povedal: „Koho iného na svete by sa zľakol ten, kto sa s takou nebojácnosťou správal voči cisárovi…?“ Tým svätec naučil kráľov, nech svoju moc nerozširujú ďalej, ako im to ohraničil Boh; a ukázal aj duchovným osobám ako majú využívať zverenú moc.
Zahanbený cisár sa vrátil, ale začal chystať pomstu. Na druhý deň si dal cisár biskupa zavolať a začal ho nútiť, aby priniesol obeť modlám, čo svätec, samozrejme, neochvejne odmietol. Tak ho cisár dal spútať a hodiť do žalára. Rovnako tak cisár trápil aj tri deti, 12-ročného Urbana, 9-ročného Prilidiána a 7-ročného Epolínia. Týmto deťom bol Babylas duchovným otcom a učiteľom a oni z lásky k nemu pri ňom zostali. Boli to synovia nejakej zbožnej kresťanky Christoduly, ktorá trpela za Krista.
Cisár najprv nariadil, aby každé dieťa dostalo toľko úderov, koľko má rokov, potom ich dal uvrhnúť do temnice a nakoniec všetky sťal mečom. Spútaný biskup bol prítomný pri poprave detí, posilňoval ich a potom aj sám položil svoju čestnú hlavu pod meč. Kresťania ho pochovali s okovami, ako si to aj sám pred smrťou žiadal do jednej hrobky spolu s týmito tromi deťmi. Trpeli okolo roku 250.
Sila svätcov však po ich smrti býva oveľa väčšia ako za ich života. Ako povedal o ňom Ján Zlatoústy: „Človek po smrti nekoná žiadne vznešené skutky. Ale mučeník po smrti koná mnohé a veľké skutky. Nie preto, aby sa stal slávnejším, ale aby si sa ty, neveriaci, naučil, že smrť mučeníkov nie je smrťou, ale začiatkom lepšieho života a zmenou od horšieho k lepšiemu. Nepozerajte sa na to, že telo mučeníka je bez energie duše, ale všimnite si, že po jeho boku stojí väčšia sila, odlišná od samotnej duše – mám na mysli milosť Svätého Ducha, ktorý sa prihovára všetkým v mene vzkriesenia.“
Mučeník bol pochovaný v Antiochii a potom prenesený na predmestie Dafnis, kde mu bol postavený malý chrám. V Dafnis bol tiež významný Apolónov chrám. V ňom bola modla boha Apolóna, ktorá vraj každému predpovedala, čo sa mu stane. No odkedy boli v blízkosti chrámu pochované ostatky mučeníka, démon v modle zmĺkol a prestal predpovedať. Zlý cisár Julián teda nariadil, aby sa ostatky preniesli späť do Antiochie. No len čo preniesli mučeníkove ostatky, udrel oheň z neba a Apolónov chrám zhorel. Julián tiahol proti Peržanom a jeho bohorúhačský život sa hrozne ukončil. Takto Boh ukázal, aké veľké skutky koná skrze svojich svätých aj po ich presídlení do neba.
xxxxxxxxxxxxxxxxx
Prorok Mojžiš
Mojžišov príbeh je rozpísaný v posledných štyroch knihách Pentateuchu, čo sú knihy, ktorými začína Stará Zmluva. Kniha Exodus ukazuje Mojžišovo narodenie, vyslobodenie z Egypta a počiatky na púšti. V knihe Levitikus sa píše o Mojžišovi ako vodcovi Izraela. Numeri približuje 40 rokov púšte a Deuteronómium opisuje Mojžiša na konci života, ktorý podľa tradície trval 120 rokov.
Prorokovo meno znamená „Zachránený z vody“, ale podľa iných učencov znamená „Ten, ktorý zachraňuje“. Tento najväčší prorok všetkých čias je pôvodom Hebrej z Léviho kmeňa. Narodil sa v čase faraóna Thutmoseho III v 15. storočí pred Kristom, v epoche, kedy faraón nariadil odhadzovať prvorodených Hebrejov do rieky Níl, aby sa nestalo, že hebrejský národ sa stane väčším a mocnejším ako egyptský. Bol zachránený z Nílu a vychovaný faraónovou dcérou, ktorá mu zaistila najlepšie vzdelanie. Keďže mal v srdci vštepený zmysel pre spravodlivosť a ochranu slabých, v jednom spore zabil Egypťana, kvôli čomu musel utiecť na púšť, aby sa zachránil.
Po čase Boh otvorene prehovoril k Mojžišovi v podobe nezhárajúceho kríka a predstavil sa mu pod menom Ja som Ten, Ktorý som. Následne mu nariadil vrátiť sa k faraónovi, aby vyslobodil národ z otroctva a doviedol ho do zasľúbenej zeme. No Boh zatvrdil faraónovo srdce, takže proroka čakala neľahká úloha. Nastal čas rán ohromných rozmerov – krajinu nivočia žaby, komáre a muchy, potom dobytok postihne záhadná pohroma, ktorá zázračne ušetrí iba zvieratá Hebrejov, tak príde krupobitie, potom kobylky a niekoľkodňové zatemnenie Slnka. Vidiac toto všetko, faraón sľubuje slobodu národu, ale len čo Boh ukončí jednotlivé rany, faraón sa vráti k tvrdosti srdca. Tak Boh zošle najhoršiu z rán – jednej noci zomrú všetci prvorodení mužského pohlavia v Egypte, vrátane faraónovho syna. Táto posledná udalosť bola zároveň dňom ustanovenia sviatku Pesach, teda Paschy. Tento sviatok si Židia pripomínajú každoročne obetujúc baránka, ktorému sa nepolámu kosti, jediac nekvasený chlieb ako symbol zhonu, v ktorom utekali a užívajúc horké byliny ako pripomienku na otroctvo. Tak národ opustil Egypt a prekročiac rozdelené more bol svedkom utopenia zotročovateľov.
Tak sa národ dostal na púšť v ústrety zasľúbenej zemi, smerom do Kány. Na púšti Boh ochraňoval národ skrze zázraky, ktoré konal Mojžiš – vyprýštiac vode zo skaly uhasil smäd, padajúc prepeliciam a manne utíšil hlad, modliac sa so zdvihnutými rukami odohnal nepriateľské národy. Keď Izraeliti došli na úpätie vrchu Sinaj, Boh upozornil Mojžiša, že sa chystá oznámiť národu svoju vôľu. Preto sa mali Izraeliti pripraviť troma dňami očisťovania. Ale keď videli ako sa hora premenila na ohnivú pec, vydesení na ňu vyslali Mojžiša samého. On tam strávil 40 dní a dostal dve tabule Zmluvy, teda Desať prikázaní, ktoré boli vytesané do kameňa samotným Božím prstom. Po zostúpení z hory však Mojžiš uvidel zlaté teľa a národ oddaný modloslužbe. Nielen tento, ale aj mnohé ďalšie situácie budú znamenať pre Mojžiša veľké utrpenie a nejedenkrát bude musieť orodovať za celý národ, aby ho Boh nevyhubil.
Spomenieme ešte udalosť, ktorá poznačila dejiny celého národa – 40 ročné putovanie. Táto dlhá perióda nebola pôvodným plánom pre Izrael, nastala však po tom, čo národ došiel na hranice zasľúbenej zeme. Vtedy bolo vyslaných 12 mužov, Izraelcov, ktorí mali zem preskúmať. No vidiac mestá a ľud tej krajiny, dostali strach – podľa nich je nemožné usadiť sa tam. Mojžiš musel znova orodovať za neveriaci ľud a len tak-tak sa mu podarilo upokojiť Boží hnev a dosiahnuť, že aspoň nasledujúca generácia dobyje zasľúbenú zem. No všetci zo súčasnej generácie, okrem Jozueho a Kaleba, pomrú na púšti. Za 40 dní prieskumu budú putovať 40 rokov. Po uplynutí doby ani Mojžiš nevošiel do zasľúbenej zeme, ale preto, že nepochyboval, smel ju vidieť aspoň z ďaleka, zo svojho útočiska na vrchu Nebo. Tam zosnul a Pán ho pochoval a až do dnešného dňa nik nevie o jeho hrobe. Po jeho zosnutí sa stal vodcom ľudu Jozue. Až do Ježiša Krista nepovstal väčší prorok.
Zdroj: VELIMIROVIČ, N.: Ochridský prológ.
Zdroj: johnsanidopoulos.com
Zdroj: vaticannews.va
Zdroj: i.etsystatic.com
