Náš prepodobný otec Kyriak Pustovník; Náš prepodobný otec Ján z Dukly – 29. september
Prepodobný Kyriak Pustovník
Narodil sa v Korinte rodičom Jánovi a Eudokii. Jeho otec bol kňazom a miestny biskup Peter bol jeho príbuzný. Vo veku 18 rokov ho biskup ustanovil za čteca katedrálneho chrámu. Čítajúc Sväté písmo sa mladý Kyriak divil Božej prozreteľnosti, ako preslávil všetkých skutočných služobníkov živého Boha a ako naplánoval spasenie ľudského rodu.
Krátko po ustanovení za čteca ho túžba po duchovnom živote odviedla do Jeruzalema bez toho, aby o tom povedal svojej rodine. V Jeruzaleme vstúpil do monastiera Božieho muža Eustorgia, ktorý mu dal počiatočné rady pre mníšsky život. Potom odišiel k sv. Eutymiovi, ktorý v ňom videl budúceho duchovného velikána. Ten ho obliekol do mníšskeho odevu a poslal k Jordánu k svätému starcovi Gerazimovi, kde Kyriak strávil deväť rokov. Kyriak mu bol vo všetkom poslušný, až ho starec chválil za jeho prísny spôsob života. Po starcovej smrti sa Kyriak vrátil do monastiera sv. Eutymia.
Dlho tu však nezostal, pretože mnísi boli v neustálych sporoch so susedným monastierom. Na úteku pred pohoršeniami a problémami odišiel Kyriak do lavry svätého Charitóna, kde zostal dlhé. Keď mal 40 rokov, bol uznaný za hodného kňazskej milosti. Hovoril o sebe, že odkedy je mníchom, slnko ho nikdy nevidelo jesť ani sa na nikoho hnevať. Povedal to preto, lebo podľa pravidiel sv. Charitóna mnísi jedli len raz denne, aj to po západe slnka.
Vo veku 70 rokov odišiel do púšte Natoupha, kde žil s jedným žiakom a štyri roky sa živil len divokou cibuľou, ktorá vďaka jeho modlitbám zázračne stratila svoju horkosť. Mnísi a veriaci priťahovaní milosťou svätca, ho vyhľadávali v jeho ústraní. Aby unikol ľudskej sláve, odišiel do púšte Rouva, kde päť rokov žil len z koreňov a výhonkov rastlín. Ale aj tam sa stal známym, a tak vo veku 90 rokov odišiel do vzdialenejšej púšte.
Na žiadosť otcov z lavry svätého Charitóna svätec opustil ústranie a prišiel k mníchom. Počas pobytu v monastieri nakazila mnohých palestínskych mníchov a duchovných heréza učenca menom Origenés. To prinútilo Kyriaka bojovať proti nej ostrým mečom svojho duchovného poznania. Keď mal 99 rokov a bol unavený z problémov, ktoré mu prinášala ľudská spoločnosť, vrátil sa do púšte, kde žil v krajnej askéze ešte osem rokov so svojím žiakom Jánom a skroteným levom, ktorý mu slúžil a ochraňoval ho pred zlodejmi a barbarmi.
Kyriak bol veľkým svetlom, stĺpom pravej viery, hrdosťou mníchov, mocným uzdravovateľom chorých a blahým utešiteľom smutných. Pre osoh mnohých ho Pán ponechal na svete veľmi dlho. Presídlil sa do večnej radosti svojho Pána v roku 557 vo veku 109 rokov. Jeho životopisec Cyril zo Skýtopolisu o ňom hovorí: „Kyriaka budovali jeho veľké zápasy, lebo hoci bol starý, miloval prácu a bol veľkým bojovníkom. Vždy sa buď modlil, alebo pracoval. Bol vždy prístupný pre bratov, jasnozrivý, dobrý učiteľ a pevný v pravej viere. Na konci života, ležiac na lôžku, vzhliadol k nebu, vystrel ruky a modlil sa za všetkých bratov, pričom svoju ctihodnú a svätú dušu odovzdal do Pánových rúk.“
NA SPRACOVANÍ ĎALŠÍCH ŽIVOTOPISOV SA PRACUJE
Zdroj: VELIMIROVIČ, N.: Ochridský prológ.
Zdroj: johnsanidopoulos.com
