Naša prepodobná matka Xénia Rímska; Svätý František Saleský, biskup a učiteľ Cirkvi – 24. január
Prepodobná Xénia
Prepodobná Xénia, pôvodným menom Euzébia, sa narodila okolo roka 410 ako jediná dcéra rímskeho senátora. Keď dosiahla dospelosť, rodičia ju zasnúbili so synom príslušníka rímskej šľachty a stanovili dátum sobáša. Hoci oddávna túžila zachovať si panenstvo, svojim rodičom sa s tým nikdy nezverila, lebo vedela, že by boli zásadne proti a všemožne by sa usilovali jej v tom zabrániť – o to viac, že bola jedinou dedičkou ich nemalého majetku.
Preto, keď sa priblížil deň sobáša, sa spolu s dvoma najvernejšími otrokyňami preobliekla do mužských šiat, zobrala si určitú sumu peňazí, urobila na sebe znamenie kríža a potajomky opustila rodičovský dom. Cestou sa modlila: „Zostaň s nami, Boží Synu, a ukáž nám cestu, ktorou máme kráčať, veď z lásky k tebe opúšťame dom i všetko, čo sa v ňom nachádza, lebo po tebe prahneme a teba túžime nájsť.“
Nastúpili na loď, doplávali do egyptskej Alexandrie a prišli na ostrov Koa. Tam si znova obliekli ženské šaty, prenajali si osamotený domček a venovali sa modlitbe a pôstu. Práve vtedy Euzébia prijala meno Xénia, čo po grécky značí Cudzinka, lebo povedala: „Nemám tu trvalé miesto, ale hľadám budúci život.“ Po istom čase Xénia zbadala starca menom Pavol odetého do mníšskeho rúcha, ktorý sa stal ich duchovným otcom a zobral ich so sebou do Malej Ázie, kde si pri meste Mélis neďaleko jeho monastiera kúpili domček a viedli mníšsky život.
Keď sa biskupom mesta Mélis stal Cyril, ustanovil Xéniu za diakonku. Hoci ako senátorova dcéra bola vychovaná v prepychu a pohodlí, predsa viedla mimoriadne prísny asketický život. Pokrm prijímala len každý druhý alebo tretí deň, ba neraz zostávala bez neho aj celý týždeň. Keď jedla, tak výlučne trocha chleba, pokropeného svojimi slzami. Keďže mala dar sĺz, ronila ich od dojatia nad Božou veľkodušnosťou takmer neprestajne. Pritom každú noc bdela a so zdvihnutými rukami sa modlila. Nikto ju nikdy nevidel rozhnevať sa, veľa pomáhala chudobným a prejavovala súcit s trpiacimi.
Takto prežila desiatky rokov. Keď sa priblížil deň jej odchodu do večnosti, zavolala si svoje dve priateľky do chrámu a vrúcne ich prosila o modlitby. Potom vravela: „Nebuďme počas tohto krátkeho času leniví, ale bdejme, pripravme sa na privítanie Ženícha, lebo nevieme, v ktorú hodinu nás Pán povolá.“ Nato prikázala sestrám, aby odišli z chrámu, ľahla si tvárou na zem a modlila sa. Po chvíli začala z chrámu vychádzať nádherná vôňa myra. Sestry vošli dovnútra a Xéniu našli mŕtvu. Bolo to zrejme okolo roka 470. Hoci bolo pravé poludnie, ihneď po Xéniinej smrti sa zjavil nad monastierom veľmi jasný veniec s krížom vo vnútri. Tento zvláštny veniec videli všetci obyvatelia mesta a prišli sa pozrieť, čo sa stalo. Žiaril nepretržite až do nasledujúceho dňa a sprevádzal jej telo všade, kam sa pohlo. Zmizol až vtedy, keď ho uložili do zeme. Veľkosť tejto ženy ukázal Boh aj tým, že každý, kto sa vtedy dotkol jej mŕtveho tela, získal uzdravenie zo svojich chorôb.
NA SPRACOVANÍ ĎALŠÍCH ŽIVOTOPISOV SA PRACUJE
Zdroj: furca.sk
Zdroj: johnsanidopoulos.com
