Život budúceho veku (21.)
Ježiš sľubuje tým, čo pre neho a pre evanjelium opustili všetko, že v tomto čase dostanú stonásobne viac: domy, bratov, sestry i polia; a v budúcom veku večný život. Je teda jasné, že okrem tohto veku bude ešte aj iný vek, kedy budeme žiť život iný, no oveľa krajší. Aký to bude život?
Radosť z neba nie je možné opísať
Keď premýšľame nad dôležitosťou a veľkosťou toho, čo nám je prisľúbené v nebesiach, potom všetko, čo vidíme na tejto zemi, stráca v našich očiach hodnotu. Ak si totiž porovnáme všetky časné dobrá s večnou blaženosťou, zistíme, že už nie sú pre nás uľahčením, ale skôr ťarchou, ktorá prekáža. A terajší život v porovnaní s tým večným si zaslúži byť nazvaný skôr smrťou než životom. Čo iné je úpadok tohto pominuteľného tela, ak nie predlžená smrť? Ktorý jazyk dokáže opísať a čí rozum bude v stave pochopiť, aká veľká radosť vládne v nebeských príbytkoch, kde sa žije v jednote s anjelskými chórmi, kde je spoločenstvo všetkých blažených duchov, účasť na sláve Stvoriteľa, kde sa kontempluje tvár Boha, hľadí sa na nekonečné svetlo, kde nejestvuje úzkosť zo smrti a kde sa možno oblažovať nesmrteľnosťou, ktorá potrvá večne? Pri takej predstave sa duša zapaľuje horúcou túžbou, už teraz by chcela prebývať tam hore, kde dúfa, že sa bude radovať bez konca. Avšak veľká odmena sa dáva len po tvrdej práci. Preto aj veľký učiteľ Pavol hovorí: „Nik nedostane víťazný veniec, pokiaľ nezávodí podľa pravidiel“ (2 Tim 2,5). Pokiaľ vás motivuje veľká odmena, nemajte strach z tvrdého zápasu. (Gregor Veľký, Homília na sviatok jedného svätého mučeníka).
Vo večnej blaženosti všetci budú chcieť to isté
V onom svätom štáte všetci budú mať jedinú a dokonalú slobodnú vôľu, ktorej bude cudzie každé zlo, vôľu obohatenú o každé dobro, ustavične plnú radosti z večných dobier, ktorá nebude pamätať na viny a zabudne na odplatu, nikdy však nezabudne na vlastné vyslobodenie, aby mohla byť vďačná Osloboditeľovi. V tom štáte nebude nič veselšie než spev na oslavu a vďačnosť Kristovi, krvou ktorého sme boli oslobodení. Tam sa celkom vyplní poučenie: „Uznajte už, že ja som Boh“ (Ž 45, 11). To bude tá pravá veľká sobota, o ktorej hovoril Pán pri prvom stvorení, keď povedal: „V siedmy deň si Boh odpočinul po všetkom diele, ktoré vykonal. Boh požehnal siedmy deň a posvätil ho, lebo v ňom si odpočinul po všetkom diele, ktoré vykonal“ (Gn 2, 2-3). To my sami budeme tým siedmym dňom, keď budeme vrchovato naplnení jeho požehnaním. (Augustín z Hippo, Boží štát, 22,30).
Viera v Krista už tu na zemi robí zmeny, ktoré sa plne prejavia vo večnosti
Z pňa Jesseho vypučí ratolesť a z jeho koreňov výhonok vykvitne. A spočinie na ňom duch Pánov: duch múdrosti a rozumu, duch rady a sily, duch poznania a bohabojnosti. Vtedy bude vlk bývať s baránkom a leopard spočívať s kozliatkom; i teliatko a lev a kŕmny vôl budú spolu a drobný chlapček ich bude zavracať. Krava i medveď budú sa pásť, ich mláďatá budú ležať spolu a lev bude ako vôl žrať slamu. Nemluvňa sa bude hrať nad dierou hada, do jamy vretenice siahne rukou odkojenča (Iz 11, 1-2; 6-8). Čo sa týka jednoty, harmónie a pokoja medzi zvieratami rozličného druhu, ktoré sú od prírody nepriateľské jeden druhému, starší sa domnievajú, že takýto stav nastane až pri druhom príchode Krista, keď príde, aby rozšíril svoju vládu na všetkých. Takým spôsobom sa symbolicky uskutočňuje predzvesť o pokojnom zhromaždení ľudí rozličných rás, ktorých spojil jeden duch v mene Krista, lebo zhromaždeným spravodlivým, ktorí sa prirovnávajú k volom, baránkom a kozliatkom i nežným dojčatám, nebudú už môcť spôsobiť nijaké zlo tí, čo v minulosti, či už muži alebo ženy, boli divokí ako šelmy pre vzhľad alebo spôsoby kvôli ich nenásytnosti. Niektorí z nich sa podobali vlkom a levom, lebo obnažovali slabších a bojovali proti im podobným. Avšak zjednotení v Kristovom mene a pretvorení Božou milosťou, zmenili svoju divokú a krutú povahu. Toto sa už uskutočnilo, keď tí, čo boli kedysi najviac skazení, takže nevynechali žiaden nespravodlivý čin, potom, čo spoznali Krista a uverili v neho, tak veľmi sa zmenili, že mimo bežných povinností nezanedbávajú ani skutky prekypujúce spravodlivosťou. (Irenej z Lyonu, Epideixis, 59-61).
Strata neba je horší trest než peklo
Mnohí z tých, čo uvažujú málo, uspokoja sa aj s tým, že sa zachránia pred peklom. Ja však tvrdím, že trest omnoho väčší než peklo, je nedostať sa do slávy a myslím si, že ten, kto bude zvrhnutý zhora, bude sa trápiť nie tak pre pekelné zlo ako skôr pre stratu nebeského kráľovstva. Naozaj toto je omnoho väčší trest. Keď niekedy vidíme, ako kráľ so svojím sprievodom vstupuje do kráľovského paláca, pokladáme za šťastných tých, čo žijú v jeho blízkosti, zhovárajú sa s ním, podieľajú sa na jeho rozhodovaní a majú podiel na jeho sláve. A hoci máme aj tisíc dobier, nie sme šťastní a netešíme sa z toho, čo máme, pri pohľade na slávu tých, čo ho obkolesujú. A keď sa jedná o Kráľa všetkého, ktorá vládne nad celou zemou, či nebudeme pokladať za najväčší trest to, že nebudeme patriť do jeho sprievodu? Uspokojíme sa iba s tým, že sme unikli peklu? (Ján Zlatoústy, List Teodorovi, 12).
Marko Durlák, uverejnené v časopise Slovo
