Verím v Ducha Svätého, Pána a Oživovateľa (16.)
Počiatky kresťanstva sú spojené predovšetkým s hlásaním Ježiša Krista ukrižovaného a vzkrieseného. S jeho osobou sú spojované aj prvé spory, diskusie, herézy a dogmy. Neskôr sa do stredu pozornosti dostala aj otázka osoby Svätého Ducha. Výsledkom tejto diskusie a polemiky je ďalšia časť, ktorá tvorí Nicejsko-carihradské vyznanie viery.
Svätý Duch je rovný Otcovi a Synovi
Hovoria: „Nepatrí sa stavať Svätého Ducha na roveň Otcovi a Synovi, lebo aj prirodzenosťou nemá s nimi nič spoločné a je nižší od nich aj čo do hodnosti.“ Takým možno právom odpovedať slovami apoštolov: „Boha treba viac poslúchať ako ľudí“ (Sk 5, 29). Lebo ak Pán, odovzdávajúc apoštolom príkaz o spasiteľnom krste, jasne kázal učeníkom krstiť „všetky národy v mene Otca i Syna i Svätého Ducha“ (Mt 28,19), pričom sa neštítil spoločenstva s Duchom, kým oni vravia že neslobodno klásť Ducha na roveň Otcovi a Synovi, vari sa neprotivia zjavne Božiemu príkazu? Ubezpečujem každého človeka, ktorý vyznáva Krista, ale odmieta Boha, že Kristus ho nezachráni; rovnako ani toho, kto vzýva Boha, ale odmieta Syna. Viera takého človeka je márna. Ubezpečujem tiež aj toho, kto popiera Ducha, že jeho viera v Otca a Syna mu vyjde navnivoč, lebo nemôže mať vieru, pokiaľ uňho nie je prítomný Duch. Lebo kto neverí v Ducha, neverí ani v Syna, ten však, čo neuveril v Syna, neverí ani v Otca. „Nik nemôže povedať: „Ježiš je Pán,“ iba ak v Duchu Svätom“ (1Kor 12,3). (Bazil Veľký, Svätý Duch, 11,12).
Svätý Duch je právom nazvaný láska
Ako Božie Slovo (ako osobu) označujeme menom múdrosti, hoci vo všeobecnosti i Svätý Duch i sám Otec sú múdrosťou, tak je aj Svätému Duchu (ako osobe) vlastné, že má meno láska, hoci vo všeobecnosti je láskou Otec i Syn. Ale Božie Slovo, t.j. jednorodený Boží Syn je zjavne nazvaný Božou múdrosťou, keď Apoštol hovorí: „Ohlasujeme Krista, Božiu moc a Božiu múdrosť“ (1Kor 1,24). A kde sa Svätý Duch nazýva láska, to nájdeme, ak budeme pozorne skúmať výroky apoštola Jána. On po slovách: „Milovaní, milujme sa navzájom, lebo láska je z Boha“, pokračoval: „A každý, kto miluje, narodil sa z Boha; kto nemiluje, nepoznal Boha, lebo Boh je láska“ (1Jn 4, 7-8). Pretože sa aj Syn zrodil z Boha a Svätý Duch pochádza od Otca, právom sa pýtame, o ktorom z tých dvoch máme prednostne prijať, že sa nazýva Boh – láska? Lebo len sám Otec je Bohom tak, že nie je z Boha; a preto tou láskou, ktorá je tak Bohom, že je z Boha, je alebo Syn, alebo Svätý Duch. Keď ďalej spomína Božiu lásku, nie ktorou my jeho, ale ktorou on nás miloval a poslal svojho Syna vykúpiť naše hriechy, napomína nás, aby sme sa aj my navzájom milovali, aby tak v nás Boh ostal. A keďže povedal, že Boh je láska a hneď chcel o tejto veci hovoriť niečo otvorenejšie, povedal, že podľa toho poznáme, že ostávame v ňom a on v nás, že nám dal zo svojho Ducha. Teda Svätý Duch, ktorého nám dal, spôsobuje, že ostávame v Bohu a on v nás; to však robí láska. (Augustín z Hippo, Trojica, 15,31).
Kresťan prijíma Ducha pomazaním svätým myrom
Kristus bol pomazaný duchovným olejom radosti, t.j. Svätým Duchom, ktorý sa nazýva olejom radosti, keďže je príčinou duchovnej radosti. Vy, pomazaní myrom, stali ste sa účastníkmi a dedičmi Krista. Nemysli si preto, že ide len o jednoduchú, voňavú masť. Lebo ako eucharistický chlieb po vzývaní Svätého Ducha už nie je obyčajným chlebom, ale Kristovým telom, tak aj táto svätá, voňavá masť, po vzývaní už nie je obyčajnou, ani – akoby niekto povedal – prostou masťou, ale Kristovou milosťou a prítomnosťou Svätého Ducha, čo vznikla jeho pôsobením. Práve ňou je symbolicky pomazané tvoje čelo i ostatné zmysly. Touto zjavne voňavou masťou je pomazané telo, avšak Svätým a životodarným Duchom sa posväcuje duša. Tak ako Kristus po krste a po zostúpení Svätého Ducha, keď vystúpil z vody, premohol protivníka, tak aj vy, po posvätnom krste a po tajomnom pomazaní, oblečení do výzbroje Svätého Ducha, postavte sa proti pôsobeniu nepriateľa a premáhajte ho slovami: „Všetko môžem v Kristovi, ktorý mi dáva silu“ (porov. Flp 4,13). (Cyril Jeruzalemský, Mystagogické katechézy, 3, 2-4).
Duch je Pán nie menší od Otca i Syna
Ak by bol Duch iba služobníkom a stvorením, žalmista by určite nebol povedal, že prítomnosť Ducha sa rozprestiera všade, a nebol by ho nazval tvárou a Božou rukou, hovoriac: „Kam môžem ujsť pred tvojím Duchom a kam utiecť pred tvojou tvárou? Ak vystúpim na nebesia, ty si tam; ak zostúpim do podsvetia, aj tam si. I keby som si pripäl krídla zorničky a ocitol sa na najvzdialenejšom mori, ešte aj tam ma tvoja ruka povedie a podchytí ma tvoja pravica“ (Ž 138, 7-10). Lebo Duch napĺňa všetko, ako je napísané: „Pánov Duch naplňuje zemekruh“ (Múd 1,7). Kvôli tomu, a tiež aj preto, že Svätý Duch je poznávaný v siedmich daroch, ktoré vyčíslil Izaiáš (Iz 11,2), Zachariáš nazval Ducha Pánom so siedmimi očami, hovoriac: „To sú Pánove oči, ktoré obchádzajú celú zem“ (Zach 4,10). A slová: „Ja zaplňujem nebo i zem“ (porov. Jer 23,24), znamenajú, že ich napĺňa Svätý Duch. (Bazil Veľký, Proti Eunómiovi, 5).
Marko Durlák, uverejnené v časopise Slovo
