Katechézy otcov o svätom Kríži

Čítanie z knihy Genezis (kapitola 6)

I videl Boh, že zem je veľmi skazená, lebo všetko ľudstvo blúdilo na svojej ceste. Tu povedal Boh Noemovi: „Predo mnou nastal koniec všetkému, čo má telo, lebo zem je preplnená ich neprávosťou a ja ich zničím aj so zemou. Urob si koráb z cyprusového dreva, v korábe urob priehrady a zvnútra i zvonka ho vymaž smolou! A postav ho takto: tristo lakťov bude jeho dĺžka, päťdesiat lakťov jeho šírka a tridsať lakťov jeho výška. Na korábe sprav aj otvor na jeden lakeť, urob ho hore dookola! Aj dvere daj na bok korába a urob spodné, stredné a vrchné poschodie. Lebo ja privediem na zem vody potopy, aby som zničil každé telo, v ktorom je dych života pod nebom. Všetko, čo je na zemi, zahynie. S tebou však uzavriem zmluvu: do korába vojdeš ty i tvoji synovia, tvoja žena aj ženy tvojich synov s tebou. A z každého druhu živočíchov vezmeš do korába po jednom páre, aby sa s tebou zachovali nažive, teda samca i samicu. Zo všetkých vtákov podľa svojho druhu, z dobytka podľa svojho druhu a z plazov podľa svojho druhu vojdú po dvoch do korába s tebou, aby mohli žiť. Ty však naber z každého jedla, čo sa jedáva, a vezmi so sebou! To bude tebe aj im za pokrm.“ A Noe urobil všetko tak, ako mu prikázal urobiť Boh

Komentár sv. Augustína:

Tým, že Boh rozkázal Noemovi, človekovi spravodlivému, a ako o ňom hovorí Písmo, vo svojom pokolení dokonalému, zhotoviť koráb, aby sa zachránil so svojimi blízkymi, čiže s manželkou, synmi, nevestami a so zvieratami, čo vošli s ním na Boží príkaz do korábu pred potopou, nepochybne sa predstavuje na tomto svete putujúci Boží štát, totiž Cirkev vykúpená na dreve kríža, na ktorom visel sprostredkovateľ medzi Bohom a ľuďmi, človek Ježiš Kristus. Aj rozmery ‒ dĺžka, výška a šírka korábu ‒ predstavujú ľudské telo, o ktorom bolo predpovedané, že v ňom príde sprostredkovateľ, a aj skutočne prišiel. Dĺžka ľudského tela od temena až po päty sa rovná šesťnásobku šírky, merajúc od jedného boku k druhému, a desaťnásobku šírky, ktorá sa meria od chrbta po brucho, človek je teda šesťkrát dlhší než široký od pravého boku k ľavému a desaťkrát dlhší, ako je široký od chrbta k bruchu. Preto zhotovil koráb tristo lakťov dlhý, päťdesiat lakťov široký a tridsať vysoký. Vráta korábu znamenajú akoby ranu v ľudskom boku. Môže nám pripomínať ranu na tele Ukrižovaného, keď Ho prebodli kopijou ‒ tadiaľ vstupujú všetci tí, ktorí prichádzajú k Nemu, odtiaľ pramenia sviatosti, ktorými sa posväcujú veriaci. Skutočnosť, že Noe dostal príkaz stavať zo štvorhranného dreva, znamená, že v živote svätých sa opiera o stálosť na všetkých stranách, lebo i keď sa na hociktorú stranu obráti, vždy má pevnú polohu. Rovnako aj ostatné veci spomínané pri stavbe korábu sú predobrazmi vecí, týkajúcich sa Cirkvi.

(Sv. Augustín, O Božom štáte)

Čítanie z knihy Genezis  (kapitola 22)

Po týchto udalostiach Boh skúšal Abraháma a povedal mu: „Abrahám!“ On odpovedal: „Tu som.“ A on hovoril: „Vezmi svojho syna, svojho jediného syna Izáka, ktorého miluješ, a choď do krajiny „Morja“! Tam ho obetuj ako zápalnú obetu na jednom z vrchov, ktorý ti ukážem.“ Abrahám vstal včasráno, osedlal osla, zobral so sebou dvoch svojich sluhov a svojho syna Izáka a narúbal dreva na zápalnú obetu. Potom sa vybral na miesto, ktoré mu označil Boh. Na tretí deň, keď Abrahám zdvihol oči, zďaleka uvidel to miesto. Tu Abrahám povedal svojim sluhom: „Vy ostaňte tu s oslom, ja a chlapec pôjdeme až tamto. Pomodlíme sa a vrátime sa k vám.“ Potom vzal Abrahám drevo na zápalnú obetu a naložil ho na svojho syna Izáka; sám vzal oheň a nôž a takto šli obaja spolu. Tu povedal Izák svojmu otcovi Abrahámovi: „Otče!“ On mu odvetil: „Hľa, tu som, syn môj!“ A on mu povedal: „Drevo a oheň na zápalnú obetu je tu, kde však je baránok na zápalnú obetu?“ Abrahám mu odvetil: „Boh si už obstará baránka na zápalnú obetu, syn môj.“ A išli obaja spolu ďalej. Keď došli na miesto, ktoré mu označil Boh, Abrahám tam postavil oltár, naukladal drevo, poviazal svojho syna Izáka a položil ho na oltár na drevo. Potom Abrahám siahol rukou a vzal nôž, aby zabil svojho syna. Vtedy naň zavolal Pánov anjel z neba: „Abrahám, Abrahám!“ On odpovedal: „Tu som.“ On mu povedal: „Nevystieraj ruku na chlapca a neubližuj mu! Teraz som totiž poznal, že sa bojíš Boha a neušetril si svojho jediného syna kvôli mne.“ Tu zdvihol Abrahám oči a uzrel barana, ktorý bol rohami zachytený v kroví. Abrahám podišiel, barana vzal a obetoval ho ako zápalnú obetu namiesto svojho syna. 

Komentár sv. Augustína: Abrahámova ochota obetovať syna

Apoštol v Liste Hebrejom…(píše): „S vierou obetoval Abrahám Izáka, keď bol skúšaný, a jednorodeného obetoval ten, ktorý dostal prisľúbenia a ktorému bolo povedané: »Po Izákovi sa bude volať tvoje potomstvo«. Usudzoval totiž, že Boh má moc aj z mŕtvych vzkriesiť.“ Potom dodáva: „Preto ho dostal naspäť aj ako predobraz“ (Hebr 11, 17 – 19).“

Za čí predobraz, ak nie za predobraz Toho, o ktorom hovorí apoštol: „Keď On ani vlastného Syna neušetril, ale vydal Ho za nás všetkých“ (Rim 8, 32). Podobne ako Pán niesol svoj kríž, aj Izák sám niesol drevo na obetné miesto, na ktoré mal byť položený. Napokon, keďže Izák nemal byť zabitý, lebo otcovi bolo zabránené syna zabiť, obetu symbolizoval baran, ktorého obetovaním bola (zástupne) krvou splnená obeta. Keď ho Abrahám zbadal, bol rohami zamotaný v tŕní. Koho zobrazoval, ak nie Ježiša, židmi tŕním korunovaného skôr, ako sa obetoval?

(Sv. Augustín, O Božom štáte)

Čítanie z knihy Exodus (kapitola 15 a 17)

Potom sa Mojžiš s Izraelom pohol od Červeného mora a tiahli cez púšť Sur. Tri dni šli po púšti a nenašli vodu. Došli do Máry, ale vodu z Máry piť nemohli, lebo bola horká. Preto sa aj volá Márá (Horkosť). A ľud reptal proti Mojžišovi: „Čo budeme piť?“ On volal k Pánovi a Pán mu ukázal drevo a keď ho hodil do vody, vody zosladli. Tam im dal zákon a právo a tam ich podrobil skúške. 

Tu prišiel Amalek a pri Rafidim napadol Izrael. Vtedy Mojžiš povedal Jozuemu: „Vyber nám mužov a choď bojovať s Amalekom! Ja budem stáť na končiari vrchu s Božou palicou v ruke.“ A Jozue urobil, ako mu uložil Mojžiš, a dal sa do boja s Amalekom. Mojžiš, Áron a Hur vystúpili na končiar vrchu. A kým mal Mojžiš zdvihnuté ruky, víťazil Izrael, len čo ruky spustil, víťazil Amalek. Ale Mojžišovi ruky oťaželi. Tu vzali kameň a podložili mu ho a on si naň sadol. Áron a Hur mu ruky podopierali jeden z jednej a druhý z druhej strany, a tak zostali jeho ruky v rovnakej polohe až do západu slnka. A Jozue porazil Amaleka a jeho ľud ostrím meča. 

Komentár Sv. Gregora z Nyssy

Po prechode cez Červené more nasledovala trojdňová cesta . Počas nej táborili Izraeliti na istom mieste, kde sa nedalo napiť, lebo hoci sa tam nachádzala voda, zo začiatku bola horká. Keď však do nej Mojžiš vhodil drevo, premenila sa na chutný nápoj tíšiaci smäd (porov. Ex 15, 25).

Doslovné znenie príbehu sa zhoduje so skutočnosťou. Pre toho, kto zanechal egyptské rozkoše, ktorým slúžil, prv než prešiel cez moresa život bez rozkoší zdá zo začiatku ťažký a nepríjemný. Ale keď sa k vode pridá drevo, čiže keď človek prijme tajomstvo Zmŕtvychvstania, ktoré má svoj počiatok v dreve – iste rozumieš, že keď hovoríme „drevo“, máme na mysli „kríž“ –, vtedy sa život v súlade s cnosťou stane veľmi lahodným, sladším než akákoľvek pochúťka, ktorou rozkoš dráždi zmyslové vnímanie, pretože je ochutený nádejou na budúce dobrá.

Ďalší obraz vidíme v Mojžišových zdvihnutých rukách počas boja s Amalekitmi. Ak ľud vidí zdvihnuté ruky zákonodarcu, víťazí nad šíkmi protivníkov, no ak ich vidí  spustené, prehráva. Mojžišove ruky vo výške označujú objavovanie duchovného významu zákona, na druhej strane jeho ruky sklonené k zemi znamenajú nízky a prízemný výklad a zachovávanie doslovného znenia zákona. Oťažené Mojžišove ruky zdvíha kňaz a jeden člen rodiny mu v tom pomáha. Ani tento detail nie je bez významu pri duchovnom vysvetľovaní textu. Zákon, oťažený židovským chápaním, sa skláňa k zemi a padá. No pravé kňazstvo, keď je spojené s Božím slovom, jeho pôsobenie zdvíha znova do výšky a podopiera ho kameňom. Takto vztýčený zákon môže tým, čo naň hľadia, obrazom svojich roztiahnutých rúk naznačovať svoj skutočný zmysel.

Naozaj totiž je to tak, že tí, ktorí sú schopní hlbšieho vnímania, v zákone ľahko uvidia tajomstvo kríža. Preto evanjelium na jednom mieste hovorí, že zo zákona sa nepominie ani jota, ani dĺžeň (porov. Mt 5, 18). Týmito slovami naznačuje zvislú a vodorovnú čiaru , ktoré spolu tvoria znak kríža. Tento znak možno vidieť aj v Mojžišovi, ktorý symbolizuje zákon – pre tých, ktorí naňho upierajú svoj zrak, sa stane znamením víťazstva a jeho pôvodcom. Víťazstvo v tomto boji mu prinesie roztiahnutie rúk zákonodarcu, ktoré je predzvesťou tajomstva Ukrižovania.

Čítanie z knihy Numeri (kapitola 21)

Cestou bol ľud netrpezlivý, ľud šomral proti Bohu a proti Mojžišovi: „Prečo ste nás vyviedli z Egypta? Aby sme pomreli na púšti? Niet chleba, niet vody a tento biedny pokrm sa nám už hnusí!“  Za to Pán poslal na ľudí jedovaté hady. Ony hrýzli ľud a z Izraelitov mnoho ľudí pomrelo. Tu prišiel ľud k Mojžišovi a povedal: „Zhrešili sme, keď sme šomrali proti Pánovi a proti tebe. Pros za nás u Pána, aby od nás odňal hady!“ A Mojžiš prosil za ľud. Tu Pán povedal Mojžišovi: „Urob medeného hada a vyves ho na žrď! Potom každý kto naň pozrie, ostane nažive. Mojžiš teda urobil medeného hada a vyvesil ho na žrď. A keď niekoho hady uhryzli a on pozrel na medeného hada, ostal nažive. 

Komentár Sv. Gregora z Nyssy

No ľud sa ešte nenaučil kráčať v šľapajach Mojžišovej veľkosti. Zase sa nechal strhnúť zotročujúcimi zmyselnými túžbami a priklonil sa k egyptským pôžitkom. Prostredníctvom týchto udalostí nám zaznamenané podanie ukazuje, že ľudská prirodzenosť má zo všetkých vášní najväčšiu slabosť práve voči zmyselným túžbam, pretože táto choroba na ňu útočí tisíckami spôsobov.

Ale tak ako lekár, ktorý svojím umením zastavuje neduh, čo chce natrvalo zvíťaziť, ani Mojžiš nedovolil, aby ich táto choroba ovládla natoľko, aby ich usmrtila. Ich nezdravá túžba totiž spôsobila, že sa objavili hady, ktorých uhryznutie vlievalo smrtonosný jed do žíl svojich obetí. Vtedy veľký zákonodarca obrazom hada zneškodnil moc skutočných plazov (porov. Nm 21, 4 – 9).

Myslím, že teraz nastala tá pravá chvíľa, aby sme jasne vysvetlili tento obraz. Je len jediný prostriedok, ktorým sa dá brániť proti týmto vášňam, a tým je očistenie našich duší, ktoré sa deje pôsobením mystéria pravej viery. Základom pre tých, čo uverili v toto mystérium, je pohľad na utrpenie Toho, ktorý trpel za nás. A utrpenie, to je kríž. Kto teda naň hľadí, ako uvádza naše rozprávanie, tomu jed žiadostivosti neuškodí. Hľadieť na kríž znamená urobiť celý svoj život mŕtvym a ukrižovaným pre svet (porov. Gal 6, 14), takže ním skutočne nijaký hriech nebude môcť pohnúť. Ako vraví aj prorok – treba si bázňou pred Bohom nechať ako klincom preniknúť svoje telo (porov. Ž 118). A klincom, ktorý bude pridŕžať naše telo, je zdržanlivosť.

Keďže nezdravá túžba spôsobila, že zo zeme vyliezli smrtonosné hady – každá zlá túžba totiž plodí hada –, zákon nás vyzýva hľadieť na to, čo je na dreve. Je tam podoba hada, a predsa nie had, ako hovorí aj veľký Pavol: „Prišiel v podobe hriešneho tela“ (porov. Rim 8, 3). Skutočným hadom je hriech a ten, kto sa oddáva hriechu, získava podobnosť s hadom. Človeka teda oslobodzuje od hriechu Ten, ktorý na seba vzal obraz hriechu a ktorý sa stal podobným nám, čo sme sa premenili na hadov. On zabraňuje tomu, aby hadie uštipnutie bolo smrteľné, ale samotné plazy nezničil. Pod plazmi tu rozumiem zmyselné túžby. Veď tí, ktorí hľadia na kríž, síce nepodliehajú zhubnej smrti pochádzajúcej z hriechov, no predsa túžba proti duchu (porov. Gal 5, 17), ktorá väzí v ich tele, celkom nezahynula.

Isteže aj medzi veriacimi sa často vyskytujú uštipnutia žiadostivosti. Ale kto hľadí na Toho, ktorý bol vyzdvihnutý na dreve, sa môže zbaviť tejto vášne tým, že jej jed rozpustí ako nejakým liekom úctou voči prikázaniu. A o tom, že had vyzdvihnutý na púšti je obrazom mystéria kríža, nás jasne učí Pánov hlas týmito slovami: „Ako Mojžiš na púšti vyzdvihol hada, tak musí byť vyzdvihnutý aj Syn človeka“ (porov. Jn 3, 14).

Čítanie z evanjelia podľa Jána  (kapitola 17)

 Keď to Ježiš povedal, pozdvihol oči k nebu a hovoril: „Otče, nadišla hodina: Osláv svojho Syna, aby Syn oslávil teba,  tak, ako si mu dal moc nad každým telom, aby všetko, čo si dal ty jemu, im darovalo večný život. A večný život je v tom, aby poznali teba, jediného pravého Boha, a toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista.  Ja som ťa oslávil na zemi: dokončil som dielo, ktoré si mi dal vykonať.  A teraz ty, Otče, osláv mňa pri sebe slávou, ktorú som mal u teba skôr, ako bol svet. Zjavil som tvoje meno ľuďom, ktorých si mi dal zo sveta. Tvoji boli a dal si ich mne a oni zachovali tvoje slovo. Teraz poznali, že všetko, čo si mi dal, je od teba, lebo slová, ktoré si ty dal mne, ja som dal im. A oni ich prijali a naozaj spoznali, že som vyšiel od teba, a uverili, že si ma ty poslal. Za nich prosím. Neprosím za svet, ale za tých, ktorých si mi dal, lebo sú tvoji. A všetko, čo je moje, je tvoje, a čo je tvoje, je moje. A v nich som oslávený. Už nie som vo svete, ale oni sú vo svete a ja idem k tebe. Svätý Otče, zachovaj ich vo svojom mene, ktoré si ty dal mne, aby boli jedno ako my.  Kým som bol s nimi, ja som ich zachovával v tvojom mene, ktoré si mi dal. Ochránil som ich a nikto z nich sa nestratil, iba syn zatratenia, aby sa splnilo Písmo. Ale teraz idem k tebe a toto hovorím na svete, aby mali v sebe moju radosť – a úplnú. 

Sv. pápež Lev Veľký: Kristov kríž

— prameň každého požehnania a príčina všetkých milostí

Náš rozum, osvietený Duchom pravdy, má čistým a slobodným srdcom zachytiť slávu Kríža vyžarujúcu na nebi i na zemi a vnútorným zrakom má jasne vidieť, čo Pán chcel povedať, keď hovoril o svojom nastávajúcom utrpení: „Nadišla hodina, aby bol Syn človeka oslávený;“ a ďalej: „Teraz je moja duša vzrušená. Čo mám povedať? Otče, zachráň ma pred touto hodinou? Veď práve pre túto hodinu som prišiel. Otče, osláv svojho Syna.“ A keď z neba zaznel Otcov hlas: „Už som oslávil a ešte oslávim,“ Ježiš povedal okolostojacim: „Nie kvôli mne zaznel tento hlas, ale kvôli vám. Teraz je súd nad svetom, teraz bude knieža tohto sveta vyhodené von. A ja, až budem vyzdvihnutý od zeme, všetko pritiahnem k sebe.“ Obdivuhodná moc kríža! Nevýslovná sláva umučenia! Lebo v ňom je Pánova sudcovská stolica, súd nad svetom a moc Ukrižovaného.

Pane, všetko si pritiahol k sebe, aby to, čo sa konalo, v tajomných náznakoch v jedinom chráme v Judei, všade nábožne slávili všetky národy v plnom a viditeľnom sviatostnom znamení. Teraz je rad levitov slávnejší, dôstojnosť starších vyššia a pomazanie kňazov svätejšie, lebo Tvoj kríž je prameňom každého požehnania a príčinou všetkých milostí. On dáva veriacim silu v slabosti, slávu v potupe, život v smrti. Teraz už prestali rozličné krvavé obety a všelijaké obetné dary dokonale nahrádza jediná obeta Tvojho tela a krvi, lebo Ty si pravý „Boží Baránok, ktorý sníma hriechy sveta“. Takto v sebe završuješ všetky tajomstvá, aby tak, ako je jediná obeta, ktorá nahrádza všetky ostatné, bolo aj jedno kráľovstvo zo všetkých národov.

Vyznávajme teda, milovaní, čo slávnostne vyznal svätý apoštol Pavol, učiteľ národov, keď vyhlásil: „Toto slovo je spoľahlivé a úplne vierohodné: Ježiš Kristus prišiel na tento svet zachrániť hriešnikov.“ A tak je Božie milosrdenstvo voči nám tým obdivuhodnejšie, že Kristus nezomrel za spravodlivých ani za svätých, ale za nespravodlivých a bezbožných. Ale pretože sa Jeho božskej prirodzenosti osteň smrti dotknúť nemohol, narodil sa z nás a vzal si, čo mohol za nás obetovať.

Už dávno sa moc Jeho smrti vyhrážala našej smrti. Veď prostredníctvom proroka Ozeáša povedal: „Smrť, ja budem tvojou smrťou, ja budem tvojím zhubcom, podsvetie.“ V smrti sa podrobil zákonom podsvetia, ale zmŕtvychvstaním ich zrušil; a do trvalej platnosti smrti zasiahol tak, že z večnej urobil dočasnú. „Veď ako všetci umierajú v Adamovi, tak zasa všetci ožijú v Kristovi.“

(Sv. pápež Lev Veľký, Sermo 8 de passione Domini, 6 – 8: PL 54, 340 – 342)

Čítanie z prvého listu sv. apoštola Pavla Korinťanom. (kapitola 1)

Prosím vás, bratia, pre meno nášho Pána Ježiša Krista, všetci hovorte to isté, aby neboli medzi vami roztržky, ale aby ste boli dokonalí v rovnakom zmýšľaní a v rovnakom úsudku. Lebo z domu Chloe mi o vás, bratia moji, oznámili, že sú medzi vami sváry.  Myslím na to, že každý z vás hovorí: „Ja som Pavlov“, „Ja Apollov“, „Ja zasa Kéfasov“, „A ja Kristov“.Je Kristus rozdelený? Vari bol Pavol za vás ukrižovaný? Alebo v Pavlovom mene ste boli pokrstení?  Ďakujem Bohu, že som nikoho z vás nepokrstil, okrem Krispa a Gája, aby nik nemohol povedať, že ste pokrstení v mojom mene. Ba pokrstil som aj Stefanasov dom. Inak neviem, či by som bol ešte niekoho pokrstil.  Lebo Kristus ma neposlal krstiť, ale hlásať evanjelium, a nie v múdrosti slova, aby nebol vyprázdnený Kristov kríž. Lebo slovo kríža je bláznovstvom pre tých čo idú do záhuby, ale pre tých, čo sú na ceste spásy, teda pre nás, je Božou mocou. Veď je napísané: „Múdrosť múdrych zmarím a rozumnosť rozumných zavrhnem.“ Kdeže je múdry? Kde je zákonník? A kde mudrák tohto veku? Neobrátil Boh múdrosť tohto sveta na bláznovstvo? Lebo keď svet v Božej múdrosti nepoznal svojou múdrosťou Boha, zapáčilo sa Bohu spasiť veriacich bláznovstvom ohlasovania. Lebo aj Židia žiadajú znamenia a Gréci hľadajú múdrosť my však ohlasujeme ukrižovaného Krista, pre Židov pohoršenie, pre pohanov bláznovstvo, ale pre povolaných, tak Židov ako Grékov, Krista – Božiu moc a Božiu múdrosť.  Lebo čo je u Boha bláznivé, je múdrejšie ako ľudia, a čo je u Boha slabé, je silnejšie ako ľudia. Len sa pozrite na svoje povolanie, bratia, že tu niet veľa múdrych podľa tela ani veľa mocných ani veľa urodzených,  ale čo je svetu bláznivé, to si vyvolil Boh, aby zahanbil múdrych, a čo je svetu slabé, vyvolil si Boh, aby zahanbil silných;  čo je svetu neurodzené a čím pohŕda, to si vyvolil Boh, ba aj to, čoho niet, aby zmaril to, čo je, aby sa pred Bohom nik nevystatoval. Vy ste z neho v Kristovi Ježišovi, ktorý sa pre nás stal múdrosťou od Boha i spravodlivosťou, posvätením a vykúpením

Komentár sv. Efréma Sýrskeho

Kríž je vzkriesením mŕtvych i nádejou kresťanov. Kríž – opora chromých, útecha chudobných. Kríž – uzda bohatých a porážka pyšných. Kríž – triumf nad zlými duchmi a vychovávateľ mladých. Kríž – zisk kupcov, nádej pochybujúcich, kormidlo plaviacich sa, prístav pre zmietaných búrkou, múr proti útočníkom. Kríž – otec sirôt, radca spravodlivých, potešenie utrápených, strážca nedospelých, hlava mužov, veniec starcov. Kríž – svetlo tých, ktorí sedia v temnotách, ozdoba kráľov, múdrosť prostáčikov, sloboda otrokov, učenosť nevzdelaných. Kríž – obsah náuk prorokov, sprievodca apoštolov, chvála mučeníkov, nevinnosť panien, radosť kňazov. Kríž – základ Cirkvi, upevnenie sveta, koniec modlárskych chrámov, pohoršenie pre Židov (1 Kor 1, 23). Kríž – sila slabých, lekár chorých, očistenie malomocných, uzdravenie ochrnutých. Kríž – chlieb pre hladných, prameň pre smädných, ochrana mníchov, odev nahých.

Touto svätou zbraňou Kristus zničil všetko pohlcujúce kráľovstvo smrti, zatvoril satanovi tlamu. Smrť sa pri pohľade na Kríž vydesila a všetkých nad ktorými vládla od stvorenia sveta opustila. Krížom ozbrojení apoštoli pošliapali silu protivníka, ulovili do svojich sietí národy a zhromaždili ich pre jeho kult. S Krížom, sťa s pancierom vyzbrojení mučeníci a Kristovi bojovníci odrazili rany tyranov a odvážne ho ohlasovali. Tí, ktorí ho na seba vzali a nosia, zriekajúc sa všetkého pre Krista, žijú vo veľkej radosti na púšti, v horách, v jaskyniach i skrýšach.

Brat môj, ak si vezmeš na pomoc Kríž, nestihne ťa nijaké nešťastie a k tvojmu stanu sa nepriblíži pohroma (Ž 91 (90), 10). Zlé mocnosti pri pohľade naň utekajú. Kríž zničil modly, osvietil celý svet, rozptýlil mraky a prinavrátil svetlo. Kríž zhromaždil národy zo západu i severu, od mora i východu a zjednotil ich v láske, v jednej Cirkvi, v jednej viere a v jednom krste.

Mečom cherubína bola zamknutá cesta k stromu života. Avšak Pán tohto stromu dal národom, v (eucharistickej) obeti, sám seba za pokrm. Prvému Adamovi boli v Edene dané za pokrm stromy. Ale pre nás sa sám Záhradník Záhrady, vo vlastnej osobe, stal pokrmom pre naše duše. Všetci sme vyšli spolu s Adamom z Raja, ktorý ho zanechal za sebou. No, teraz, keď bol meč odstránený kopijou, tam (na kríži), sa doň môžeme vrátiť.“

Smrť vrhla Krista k svojim nohám, ale On ju pošliapal, ako sa šliape cesta. Z vlastnej vôle prijal smrť a poddal sa jej, aby ju ňou samou zničil. A tak náš Pán vyšiel a niesol kríž, pretože to chcela smrť. Ale na kríži zvolal mocným hlasom a proti vôli smrti vyviedol mŕtvych z priepasti. Smrť zabila Pána v jeho ľudskom tele, ale On tou istou zbraňou nad ňou zvíťazil… Aký je len veľký, Syn tesára. Svoj kríž vztýčil nad všetko požierajúcu priepasť a ľudstvo priviedol do domu života. Skrze drevo ľudstvo spadlo až na dno pekla; skrze drevo sa povznieslo do domu života…

Tebe patrí chvála! Tebe, ktorý si kríž urobil mostom ponad smrťou, aby mohli po ňom duše prejsť z krajiny smrti do krajiny života… Tvoji kati si počínali ako roľníci: zasiali Ťa do vnútra zeme, ako pšeničné zrno, aby si odtiaľ zmŕtvychvstal a spolu so sebou vzkriesil mnohých. Poďme, obetujme Mu našu lásku ako veľkú všeobecnú obetu, vyšlime piesne a modlitby k Tomu, ktorý Bohu obetoval svoj kríž, aby nás prostredníctvom neho obohatil.“

(Sv. Efrém Sýrsky, Z kázne O našom Pánovi 3 – 4, 9)

Čítanie z prvého listu sv. apoštola Pavla Korinťanom. (kapitola 15)

 Nie každé telo je to isté telo, ale iné je ľudské, iné zvieracie telo, iné vtáčie telo a iné rybie. A sú telá nebeské a telá pozemské, ale iná je sláva nebeských a iná pozemských. Iný je jas slnka, iný jas mesiaca a iný jas hviezd; veď hviezda sa od hviezdy líši jasom.  Tak je to aj so zmŕtvychvstaním: seje sa porušiteľné, vstáva neporušiteľné; seje sa potupené, vstáva slávne; seje sa slabé, vstáva mocné  seje sa telo živočíšne, vstáva telo duchovné. Ak jestvuje živočíšne telo, jestvuje aj duchovné. Tak je aj napísané: „Prvý človek, Adam, sa stal živou bytosťou;“ posledný Adam oživujúcim Duchom. Ale nie je prv duchovné lež živočíšne, až potom duchovné Prvý človek zo zeme, je pozemsky; druhý človek je z neba.  Aký je ten pozemský, takí sú aj ostatní pozemskí; a aký je nebeský, takí sú aj ostatní nebeskí. A ako sme nosili obraz pozemského, tak budeme nosiť aj obraz nebeského.  Hovorím však bratia, že telo a krv nemôžu byť dedičmi Božieho kráľovstva, ani porušiteľnosť nebude dedičom neporušiteľnosti. Hľa, poviem vám tajomstvo: Nie všetci umrieme, ale všetci sa premeníme: razom, v jednom okamihu na zvuk poslednej poľnice. Lebo keď zaznie, mŕtvi budú vzkriesení neporušiteľní a my sa premeníme. Veď toto porušiteľné si musí obliecť neporušiteľnosť a smrteľné si musí obliecť nesmrteľnosť. A keď si toto porušiteľné oblečie neporušiteľnosť a toto smrteľné si oblečie nesmrteľnosť, vtedy sa splní, čo je napísané: „Smrť pohltilo víťazstvo. Smrť, kde je tvoje víťazstvo? Smrť, kdeže je tvoj osteň? Ostňom smrti je hriech a silou hriechu je zákon. Ale vďaka Bohu, ktorý nám dal víťazstvo skrze nášho Pána Ježiša Krista.  A tak, moji milovaní bratia, buďte pevní, neochvejní, stále horlivejší v Pánovom diele, veď viete, že vaša námaha nie je daromná v Pánovi.

Komentár sv. Jána Zlatoústeho

Čím diabol víťazil, tým ho Kristus porazil.

Videl si obdivuhodné víťazstvo? Videl si veľký čin na kríži? Môže byť niečo ešte obdivuhodnejšie? Budeš ešte viac žasnúť, keď si všimneš spôsob tohto víťazstva. Čím diabol zvíťazil, tým ho Kristus porazil. Vzal jeho vlastné zbrane a nimi ho premohol.

Počúvaj, ako.

Panna, drevo a smrť boli znaky našej porážky. Panna bola Eva, lebo ešte nepoznala muža, drevo bol strom a smrť bol Adamov trest. A pozri, zasa Panna, drevo a smrť: znamenia porážky sa stali znakmi víťazstva. Namiesto Evy je Mária, namiesto stromu poznania dobra a zla strom kríža a namiesto Adamovej smrti Kristova smrť.

Vidíš, čím zvíťazil, tým bol porazený! Pri strome diabol zničil Adama, na strome Kristus premohol diabla. To prvé drevo posielalo do podsvetia, toto druhé však odtiaľ vyvolalo tých, čo sa ta dostali. Ďalej, prvé drevo zahalilo oklamaného a nahého človeka, toto druhé všetkým vo výške ukázalo nahého víťaza. Prvá smrť odsúdila tých, čo sa po nej narodili, táto smrť zobudila aj tých, čo sa narodili pred ňou. »Kto vyrozpráva mocné skutky Pánove?« Smrť nás urobila nesmrteľnými: toto je veľký čin kríža.

Pochopil si toto víťazstvo? Rozumieš aj spôsobu tohto víťazstva? Teraz pozri, ako sa toto víťazstvo zrodilo bez našej námahy a bez nášho potu. My sme krvou nesfarbili zbrane, nestáli sme v šíku, neboli sme ranení, ani sme nevideli boj, a predsa sme zvíťazili; bojoval Pán, veniec sme dostali my. Keď sme teda zvíťazili, spievajme dnes radostným hlasom víťazné piesne ako vojaci; oslavujme Pána: »Smrť pohltilo víťazstvo. Smrť, kde je tvoje víťazstvo? Kdeže je tvoj osteň, podsvetie?«

Na kríži sa nám zrodili tieto slávne činy: kríž je víťazné znamenie, proti diablovi, meč proti hriechu, ktorým Kristus prebodol hada; kríž je Otcova vôľa, sláva jednorodeného, plesanie Ducha, hrdosť anjelov, istota Cirkvi, Pavlova chvála, ochrana svätých a svetlo celého sveta.“

(Z Homílií sv. biskupa Jána Zlatoústeho – De coemeterio et de cruce, 2: PG 49, 396)

Čítanie zo svätého Evanjelia podľa Jána. (kapitola 12)

„Nadišla hodina, aby bol Syn človeka oslávený. Veru, veru, hovorím vám: Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie, ostane samo. Ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu. Kto miluje svoj život, stratí ho, a kto svoj život nenávidí na tomto svete, zachráni si ho pre večný život. Ak mi niekto slúži, nech ma nasleduje! A kde som ja, tam bude aj môj služobník. Kto bude mne slúžiť, toho poctí Otec. Teraz je moja duša vzrušená. Čo mám povedať? Otče, zachráň ma pred touto hodinou? Veď práve pre túto hodinu som prišiel.  Otče, osláv svoje meno!“ A z neba zaznel hlas: „Už som oslávil a ešte oslávim.“  Zástup, ktorý tam stál a počul to, hovoril, že zahrmelo. Iní vraveli: „Anjel s ním hovoril.“  Ježiš povedal: „Nie kvôli mne zaznel tento hlas, ale kvôli vám.

Komentár Sv. Augustína:

Vzácna smrť mučeníkov bola zaplatená Kristovou smrťou

Svätí konali také slávne činy, ktoré ctia Cirkev na celom svete, a my na vlastné oči poznávame, aké je pravdivé, čo spievame: „V Pánových očiach má veľkú cenu smrť Jeho svätých.“ Keď má veľkú cenu v našich očiach, má ju aj v očiach Toho, pre meno ktorého ju podstúpili. Ale výkupným týchto smrtí je smrť Jedného. Koľko smrtí vykúpil Tento zomierajúci?! Veď keby nebol zomrel, obilné zrnko by sa nebolo rozmnožilo. Počuli ste Jeho slová, keď sa blížilo Jeho umučenie, teda keď sa blížilo naše vykúpenie: „Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie, ostane samo; ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu.“

On na kríži urobil veľký obchod, tam za nás zaplatil mešec výkupného: keď Mu vojak kopijou otvoril bok, vytieklo z Neho výkupné za celý svet. Vykúpení sú veriaci aj mučeníci: ale viera mučeníkov je dokázaná; ich krv je svedkom. Oni vrátili, čo sa na nich vynaložilo, a splnili, čo hovorí svätý Ján: „Kristus položil za nás svoj život. Aj my sme povinní dávať život za bratov.“ A inde sa hovorí: „Sadol si si k bohatému stolu. Dávaj dobrý pozor, čo ti predkladajú, lebo aj ty musíš také pripraviť.“ Je to bohatý stôl, pri ktorom je pokrmom sám hostiteľ. Nik nekŕmi hosťov sebou samým: toto urobil iba Kristus Pán. On je hostiteľ, On je jedlo i nápoj.

Mučeníci vedeli, čo jedli a pili, aby mohli také isté vrátiť. Ale skade mohli vrátiť niečo také, keby im nebol dal Ten, ktorý vždy prvý investuje, aby bolo čo vrátiť? „Čím sa odvďačím Pánovi za všetko, čo mi dal? Vezmem kalich spásy.“ Čo je to za kalich? Horký, ale liečivý kalich utrpenia: a keby z neho nebol pil najprv Lekár, chorý by sa ho bál dotknúť. Je to kalich, ktorý poznáme z Kristových úst, keď hovorí: „Otče, ak je možné, nech ma minie tento kalich.“ O tomto kalichu povedali mučeníci: „Vezmem kalich spásy a budem vzývať meno Pánovo.“ A nebojíš sa, že pri tom padneš? Hovorí, že nie. Prečo? Lebo „budem vzývať meno Pánovo“. Ako by boli mohli mučeníci zvíťaziť, keby v nich nebol zvíťazil Ten, ktorý povedal: „Radujte sa, veď ja som premohol svet?“ Ich myseľ a jazyk riadil nebeský vládca, skrze nich porazil na zemi diabla; a v nebi korunoval mučeníkov. Blažení, ktorí takto pili z tohto kalicha! Bolesť sa skončila a oni získali slávu.

(Z Rečí sv. Augustína, Sermo 329, 1 – 2: PL 38, 1454 – 1455)

List sv. Pavla Filipanom, kapitola 4.

Ustavične sa radujte v Pánovi! Opakujem: Radujte sa!  Vaša miernosť nech je známa všetkým ľuďom. Pán je blízko. O nič nebuďte ustarostení. Ale vo všetkom modlitbou, prosbou a so vzdávaním vďaky prednášajte svoje žiadosti Bohu. A Boží pokoj, ktorý prevyšuje každú chápavosť, uchráni vaše srdcia a vaše mysle v Kristovi Ježišovi. Napokon, bratia, myslite na všetko, čo je pravdivé, čo je cudné, čo je spravodlivé, čo je mravne čisté, čo je milé a čo má dobrú povesť, čo je čnostné a chválitebné! Robte to, čo ste sa naučili, prijali, počuli a videli na mne! A Boh pokoja bude s vami. 

Ustavične sa radujte v Pánovi

Apoštol nám prikazuje, aby sme sa radovali, ale v Pánovi, nie vo svete. Veď Písmo hovorí: „Kto chce byť priateľom tohto sveta, stáva sa nepriateľom Boha.“ Lebo ako človek nemôže slúžiť dvom pánom, tak sa nik nemôže radovať aj vo svete, aj v Pánovi.

Preto nech víťazí radosť v Pánovi, kým sa neskončí radosť vo svete. Nech stále rastie radosť v Pánovi a radosť vo svete nech sa stále zmenšuje, až kým sa neskončí. Tým sa nechce povedať, že by sme sa nemali radovať, kým sme tu, na tomto svete, ale aby sme sa už teraz na tomto svete radovali v Pánovi.

No niekto povie: Som vo svete. A teda keď sa radujem, radujem sa tam, kde som. Nuž ako? Si teda vo svete, a v Pánovi nie si? Počuj, čo ten istý Apoštol hovorí v Skutkoch apoštolov Aténčanom o Bohu, našom Pánovi a Stvoriteľovi: „V Ňom žijeme, hýbeme sa a sme.“ Veď kde nie je Ten, ktorý je všade? A neupozornil aj nás na to? „Pán je blízko. O nič nebuďte ustarostení.“

Je veľkým tajomstvom, že vystúpil ponad všetky nebesia a blízky je tým, čo žijú na zemi. Kto je to Ten vzdialený a pritom blízky, ak nie Ten, ktorý sa nám z milosrdenstva stal blízkym?! Lebo celé ľudské pokolenie je oným človekom, ktorého zbojníci nechali polomŕtveho ležať na ceste, kňaz i levita ho ľahostajne obišli a okoloidúci Samaritán pristúpil k nemu, aby sa oň postaral a pomohol mu. Hoci teda Nesmrteľný a Spravodlivý bol ďaleko od nás smrteľníkov a hriešnikov, zostúpil k nám, aby sa nám, On vzdialený, stal blízkym. „Nezaobchádza s nami podľa našich hriechov.“ Veď sme synovia. Ako to dokážeme? Zomrel za nás Jediný, aby nezostal sám. Nechcel byť sám Ten, ktorý sám zomrel. Jediný Boží Syn urobil totiž mnohých Božími synmi. Svojou krvou si kúpil bratov, zavrhnutý ich odporúčal, predaný vykúpil, zneuctený povýšil, zabitý oživil.

Preto, bratia, „radujte sa v Pánovi“, nie vo svete. To znamená: Radujte sa v pravde, nie v neprávosti, radujte sa v nádeji na večnosť, nie v kvete márnosti. Tak sa radujte. A kdekoľvek a akokoľvek dlho tu budete: „Pán je blízko. O nič nebuďte ustarostení.“

Umučenie nášho Pána a Spasiteľa Ježiša Krista zaisťuje slávu a učí trpezlivosti… Preto, bratia, vyznávajme bez strachu alebo aj ohlasujme, že Kristus bol za nás ukrižovaný. Ohlasujme Ho, nie bojazlivo, ale s radosťou, nie hanblivo, ale chváliac sa Ním. Práve tento dôvod chvály videl sv. Apoštol Pavol a všetkým ho odporúčal. Hoci poznal veľa božských a úžasných skutočností, ktoré ohlasoval o Kristovi, nepovedal, že sa chváli tými obdivuhodnými zázrakmi, aké v Ňom vidí, že On, ktorý je Boh, rovný Otcovi, stvoril svet a ako človek, taký ako my, rozkazoval tomuto svetu. Naopak vyhlásil:

»Ale ja sa nechcem chváliť ničím iným, iba krížom nášho Pána Ježiša Krista«.

(Sv. Augustín, Sermo Guelferbytanus 3: PLS 2, 545 – 546)

Sv. Ján Damascénsky

Kríž vo svetle viery

Hoci všetky Kristove diela boli veľké, božské a hodné údivu na úrovni Jeho zázrakov, jednak nad všetkými sa týči Jeho nádherný Kríž. Lebo len Kríž nášho Pána Ježiša Krista, a nič iné, zvíťazil nad smrťou, sňal hriech praotca, premohol peklo, daroval nám zmŕtvychvstanie, udelil silu povznesenia sa nad dočasnosť a nad samú smrť, pripravil návrat k dávnemu šťastiu, otvoril brány raja, umiestnil našu prirodzenosť po Božej pravici, učinil nás Jeho deťmi a dedičmi (Rim 8, 16 n. a Gal 4, 7). Veď predsa toto všetko sa dokonalo vďaka Krížu.

Apoštol hovorí: Ktokoľvek z nás bol v Kristovi pokrstený, v Jeho smrti bol pokrstený (porov. Rim 6, 3). Lebo všetci, ktorí ste boli v Kristovi pokrstení, v Krista ste sa obliekli (Gal 3, 27). Ale Kristus je Božia moc a Božia múdrosť (porov. 1 Kor 1, 24). Hľa, akým spôsobom Kristova smrť a Jeho kríž nás obliekli v zosobnenú Božiu Múdrosť a Moc. Božou Mocou je tiež samotný Kríž, v tomto význame, že skrze neho sa nám zjavila moc Boha, ktorý smrťou zvíťazil, alebo v onom význame: štyri ramená kríža, spájajúce sa a zjednocujúce sa v jeho strede, znázorňujú Božiu Moc, ktorá spája spolu výšku a hĺbku, dĺžku a šírku (Ef 3, 18), čiže celé viditeľné a neviditeľné stvorenie.

Kríž nám bol daný ako znak na čele, podobne ako Izraelu bolo dané obrezanie, keďže znakom kríža sa odlišujeme a rozoznávame medzi neveriacimi ako veriaci. On je pre nás štítom, zbraňou a zástavou v boji so satanom. On je tou pečaťou, ktorá zapríčiňuje, že nás míňa(anjel) ničiteľ spomínaný v Písme (Ex 12, 23, Hebr 11, 28). On je povstaním pre tých, ktorí upadli, mocou tých, ktorí stoja, podporou slabých, pastierskou palicou pre strážených na pastvisku (Ž 2, 9), vedúcou dlaňou pre obrátených, dokonalosťou pre postupujúcich v dobrom, spásou tela a duše, obranou pred každým zlom, zárukou každého dobra, sňatím hriechu, ratolesťou, z ktorej vykvitá zmŕtvychvstanie, drevom večného života.

Zasluhuje si teda každú česť toto drahocenné a skutočne hodné úcty drevo Kríža, keď na ňom Kristus samého seba obetoval za nás a keď ho posvätil dotknutím sa svojím najsvätejším telom a krvou. Podobne (by sme mali uctievať) klince, kopiju, šaty a sväté miesta, kde prebýval: jasle, jaskyňu (Betlehemskú), spasiteľnú Golgotu, životodarný Hrob, pravzor chrámov Sijon a iné. Praotec Boží, Dávid, hovorí takto: Vstúpme do Jeho príbytkov, pokloňme sa miestu, kde stáli Jeho nohy (Ž 131, 7). Ďalšie slová tohto Žalmu dokazujú, že mal na mysli Kríž. Vstaň, Pane, k svojmu odpočinku (Ž 131, 8). Lebo po kríži prišlo zmŕtvychvstanie. Ak sú pre nás vzácne dom, pohovka, odev osôb, ktoré milujeme, o koľko vzácnejšie by malo byť to všetko, čo patrilo nášmu Pánovi a Spasiteľovi a pričinilo sa o našu spásu.

S úctou tiež obklopujeme každý obraz drahocenného a životodárneho Kríža, hoci by bol zhotovený z akéhokoľvek materiálu. Lebo neuctievame samotný materiál (Bože chráň!), ale ten znak symbolizujúci nám Krista. Predsa On sám oznámil svojim učeníkom: A vtedy sa ukáže na nebi znak Syna človeka (Mt 24, 30), čiže znak kríža. Preto aj anjel zmŕtvychvstania povedal ženám: Hľadáte Ježiša Nazaretského, ukrižovaného (Mk 16, 6). A Apoštol hovorí: A my hlásame Krista ukrižovaného (1 Kor 1, 23). Lebo Kristov a Ježišov bolo mnoho, ale len jeden (bol) Ukrižovaný (1 Kor 2, 2). A nepovedal: prebodnutého kopijou, ale ukrižovaného. Teda nepochybne našu úctu si zasluhuje samotný znak Krista. Lebo kdekoľvek bude Jeho znak, tam je aj On sám.

(Sv. Ján Damascénsky, Kríž vo svetle viery)

Sv. Cyril Jeruzalemský

Nech je kríž tvojou radosťou aj v čase prenasledovania

Každý Kristov čin je chválou Cirkvi, ale chválou chvál je kríž. Pavol bol o tom presvedčený, a preto hovorí: »Ale ja sa nechcem chváliť ničím iným, iba krížom Krista.« Obdivuhodné bolo aj to, že slepý od narodenia dostal v Siloe zrak, ale čo je to, keď bolo na svete toľko slepcov?! Veľkou a nadprirodzenou vecou bolo vzkriesenie Lazára mŕtveho štyri dni. Ale túto milosť obsiahol iba on jediný. Čo to však je, keď bolo po celom svete toľko mŕtvych hriechmi?! Je obdivuhodné, že päť chlebov stačilo ako prameň pokrmu pre päť tisíc ľudí. Ale čo je to, keď toľkých po celom svete trápil hlad nevedomosti?! Je iste obdivuhodné oslobodiť ženu, ktorú satan držal osemnásť rokov spútanú. Ale, čo to je, ak pozrieš na nás všetkých, čo sme boli spútaní reťazami svojich hriechov?!

No sláva kríža osvietila aj tých, čo boli slepí nevedomosťou, oslobodila aj všetkých, čo boli v zajatí hriechu, a vykúpila všetkých ľudí na svete. Preto sa nehanbime za Spasiteľov kríž, ale chváľme sa ním. Lebo hoci je slovo kríža pre Židov pohoršením a pre pohanov bláznovstvom, pre nás je spásou. Aj pre tých, čo idú do záhuby, je bláznovstvom, ale pre nás, čo sme na ceste spásy, je Božou mocou. Veď to nebol obyčajný človek, čo za nás zomrel, ale Boží Syn, Boh, ktorý sa stal človekom.

Ak už ten baránok, čo bol zabitý z Mojžišovho nariadenia, ďaleko odvracal ničiteľa, neoslobodil by Boží Baránok, ktorý sníma hriech sveta, oveľa účinnejšie od hriechov? Ak zachraňovala krv nerozumnej ovce, nezachráni oveľa skôr krv Jednorodeného? Nevzdal sa života z donútenia, ani nebol násilím zabitý, ale dobrovoľne. Počuj, čo hovorí: »Mám moc dať svoj život a mám moc zasa si ho vziať.« Teda zo slobodného rozhodnutia ide v ústrety umučeniu, raduje sa z vynikajúceho diela, teší sa na veniec, blahoželá si k spáse ľudí. Nehanbil sa za kríž, lebo on daroval svetu spásu. Veď to nebol obyčajný človek, čo trpel, ale vtelený Boh, ktorý bojoval o odmenu za poslušnosť.

Nech nie je kríž tvojou radosťou iba v pokojných časoch; ale aj v čase prenasledovania maj tú istú vieru, aby si nebol v čase pokoja Ježišovým priateľom a v čase bojov nepriateľom. Teraz prijímaš odpustenie svojich hriechov a štedré milosti duchovných darov od svojho kráľa. Keď sa strhne bitka, odhodlane bojuj za svojho kráľa. Ježiš bol za teba ukrižovaný, hoci sa ničím neprevinil. A ty by si nechcel byť ukrižovaný za Toho, ktorý sa dal za teba pribiť na kríž? Nie ty Jemu robíš milosť. Veď si ju prv dostal. Ty vraciaš milosť, keď splácaš dlh Tomu, ktorý bol za teba na Golgote ukrižovaný.“

(Z Katechéz sv. Cyrila Jeruzalemského, Cat. 13, 1. 3. 6. 23: PG 33, 771 – 774. 779. 799. 802)