Život budúceho veku (10.)

Táto katechéza v tohoročnom cykle je posledná. Akosi prirodzene  sa preto chce venovať posledným veciam. Ide o skutočnosti, ktoré vo vyznaní viery zakončujeme poslednými slovami: Očakávam vzkriesenie mŕtvych a život budúceho veku. Čo o tom vieme?

Istý starec kráčal tak ponorený do svojej meditácie, že nedával pozor na cestu a tak aj so svojimi hlbokými myšlienkami padol do hlbokej priepasti. Keď ho po nejakom čase našli jeho spolubratia, domnievali sa, že je mŕtvy. Vzali jeho telo a vystreli v kaplnke ich monastiera.

Aký len bol veľký údiv všetkých, keď zrazu starec prišiel k sebe. „Mysleli sme si, že si mŕtvy!“ zvolali. Starec pokojne odpovedal: „Ja som zasa s určitosťou vedel, že žijem“. „A ako si to vedel, keď si neprejavoval žiadne známky života?“ „Nuž cítil som hlad a bolo mi zima na nohy“ riekol starec. „No a…?“, opýtali sa bratia. „No, povedal som si v duchu: Ak som mŕtvy, potom som buď v raji alebo v pekle. Ak som v raji, určite nemôžem mať hlad, ak som ale v pekle, nemôže mi byť zima na nohy…“

Koľko toho vieme o večnom živote? Je pre nás stále zahalený tajomstvom, akoby oponou, za ktorú nám nie je dovolené nazrieť. Vieme len toľko, koľko nám povedal Pán Ježiš v niekoľkých vyjadreniach: „Idem vám pripraviť miesto. V dome môjho Otca je mnoho príbytkov“(Jn 14,2). Naše ďalšie vedomosti o večnosti sú často obmedzené iba na úroveň starca zo spomenutej príhody.

Nebo si spájame s hostinou, kým peklo s miestom, kde bude teda riadne teplo, až neznesiteľne horúco. Sú to iba symbolické vyjadrenia alebo vyobrazenie reality? O hostine v nebeskom kráľovstve hovorí sám Pán: „Hovorím vám, že prídu mnohí od východu i západu a budú stolovať s Abrahámom, Izákom a Jakubom v nebeskom kráľovstve“(Mt 8,11), podobne ako vraví aj svojim učeníkom pri poslednej večeri: „Hovorím vám: Odteraz už nebudem piť z tohoto plodu viniča až do dňa, keď ho budem piť s vami nový v kráľovstve svojho Otca.“(Mt 26,29).

A o ohni v pekelných mukách hovorí zasa Spasiteľ v popisovaní priebehu posledného súdu: „Potom povie aj tým, čo budú zľava: »Odíďte odo mňa, zlorečení, do večného ohňa, ktorý je pripravený diablovi a jeho anjelom!“ (Mt 25,41). Aj to málo, čo vieme, nám musí stačiť na to, aby sme v sebe pestovali ducha bdelosti. V našej obradovej tradícii je viacero veľmi výrečných momentov, ktoré nám môžu pomôcť ducha bdelosti pestovať.

Tak napríklad orientácia našich chrámov. Východný chrám je budovaný tak, aby bol orientovaný na východ. Ak totiž očakávam netrpezlivo vzácneho hosťa a neviem presne kedy príde, viem iba z ktorého smeru príde, ustavične hľadím tým smerom, či už azda neprichádza. Preto sú naše chrámy orientované na východ, modlime sa v nich otočení na východ, lebo sme stále vo chvíli očakávania Pána, ktorý príde od východu. „Lebo ako blesk vzíde na východe a vidno ho až po západ; taký bude aj príchod Syna človeka“ (Mt 24,27).

Rovnako smerom na východ pochovávame aj mŕtvych, aby pri všeobecnom vzkriesení vstali tvárou v tvár Sudcovi, ktorý príde v sláve. Podobne horiace lampady pred ikonami sú nielen výrazom našej úcty voči Pánovi, jeho Matke a svätým. Horiaca lampada je znakom bdelosti a očakávania Ženícha.

Do svadobnej siene totiž vojdú iba tí so zažatými lampami. K bdelosti nás vyzýva aj liturgická modlitba cirkvi nazývaná polnočnica. Touto modlitbou mnísi prerušovali spánok, aby mohli opäť prednášať žalmy a spievať tropár: Už je polnoc, Ženích prichádza. Blažený ten, koho nájde bedliť Pán, ale beda bude spiacemu. Chráň sa spánku, moja duša a tak smrti neprepadneš, ani z kráľovstva ťa nevylúčia.

Mnohých kresťanov v priebehu dejín, v túžbe po poznaní budúcich vecí sa zmocnil taký fanatizmus že sa vzdali reality na úkor netrpezlivého očakávania posledného dňa. Ibaže večnosť nie je oddelená od reality, je jej pokračovaním. Naša liturgia predsa začína zvolaním: Požehnané kráľovstvo Otca i Syna i Svätého Ducha…, a ono je už medzi nami.

Marko Durlák

Uverejnené v časopise Slovo.