Priateľ Ženícha
V katechéze na Veľký týždeň sme hovorili, že je to obdobie čakania Ženícha – Krista, podľa slov tropára: Už je polnoc, Ženích prichádza. V týchto dňoch slávime sviatok Narodenia Jána Krstiteľa, ktorému Písmo dáva titul: priateľ Ženícha.
Sviatok narodenia Jána Krstiteľa pripadá na deň, kedy naši predkovia, starí Slovania, oslavovali božstvo nazývané Kupalo. Uctievali si viacerých bohov a podľa dôležitosti bol Kupalo v poradí tretím, podľa niektorých piatym bohom, a to bohom úrody.
Nie je celkom známe, od čoho pochádza tento názov. Podľa niektorých súvisí so slovom kúpať sa, keďže v ten deň množstvo ľudí išlo k rieke so spevom okúpať sa a očistiť, po čom nasledovala ďalšia bujará zábava sústredená okolo ohňa. Tento pohanský sviatok bol medzi Slovanmi tak silno zakorenený a obľúbený, že sa ho nedokázali vzdať ani po tom, čo sa stali kresťanmi. Ľudia jednoducho milujú zábavu a hry.
V starom Grécku i Ríme, hry, či už šport, zápasy alebo divadlo, boli masovo navštevované aj zo strany kresťanov. Cirkevní otcovia, hoci vynikajúci kazatelia, nedokázali úplne odradiť veriacich od ich návštevnosti. Na toto isté narazili aj kresťanskí misionári u Slovanov. K viere ich síce priviedli a pokrstili, ale proti silne zakoreneným pohanským zvykom boli bezmocní. Pokrstení Slovania dokonca spojili kresťanský i pohanský sviatok do jedného názvu a volali ho sviatok Jána Kupalu.
Ešte v r. 1679. podáva svedectvo Gizel vo svojej Synopse takto: „Pamiatka boha, či skôr démona Kupalu sa uchováva dodnes v niektorých ruských krajoch. Zvlášť v predvečer sviatku narodenia Jána Krstiteľa sa schádzajú mládenci, muži, dievčatá i ženy, pletú si vence z bylín, dávajú si ich na hlavu a opasujú sa nimi. Pri týchto démonskch hrách kladú vatru, neslušne chodia okolo nej držiac sa za ruky, skáču, spievajú piesne často opakujúc meno Kupalu a preskakujú oheň. Takto prinášajú Kupalovi v žertvu samých seba.“
Je možné, že naši predkovia si spojili kresťanský i pohanský sviatok dokopy kvôli tomu, že oheň a voda sú prítomné aj v živote Jána Krstiteľa. Veď sám Gabriel oznámil Zachariášovi jeho narodenie so slovami, že on pôjde pred Pánom s Eliášovým duchom a mocou. A Eliáš je predsa prorokom ohňa. Horí plamennou horlivosťou za čistú vieru v Izraeli a svojou modlitbou dosiahne, že z neba padá oheň a stravuje žertvu, čo prináša.
Má do činenia aj s vodou. Znova na jeho modlitbu prestáva pršať, je doba sucha. Ohňom horlivosti horí aj Ján a vody Jordánu mu slúžia ako prostriedok, ktorým očisťuje tých, čo vyznávajú hriechy a túžia po zmene. O takýto oheň horlivosti za Pána usilujme. Kresťan ktorý nehorí, tlie. Tam, kde to tlie, je iba hustý, štipľavý dym a smrad. Sme pozvaní byť svetlom a nie dymom. Len tak si vyslúžime titul: priateľ Ženícha.
Marko Durlák
