Svätý hieromučeník Január a spoločníci; Svätý hieromučeník Teodor z Pergy; Svätý Anzelm z Canterbury, biskup a učiteľ Cirkvi – 21. apríl
Kampánijský biskup Január
Tento svätec bol biskupom v Kampánii v Taliansku pri Neapole. V čase Maximiánovho prenasledovania kresťanov bol predvedený pred súd a mučený rôznymi spôsobmi, ktoré on znášal bez hnevu a trpezlivo. Keď ho vrhli do ohňa, ten vďaka neviditeľnej rose ochladol a nezranený mučeník stál uprostred ohňa spievajúc Bohu chválu. Potom mu kovovými štetcami strúhali kožu, až pokiaľ sa nezačali belieť kosti, ale mučeník toto trpel trpezlivo a bez hnevu.
Keď jeho diakon Faust a čtec Dezider hľadeli na mučeníkove muky, plakali za svojim duchovným otcom. Vtedy zviazali aj ich a spolu s biskupom ich odviedli do mesta Puteol, kde ich uvrhli do temnice. Tu boli kvôli Kristovi väznení aj puteolskí diakoni Prokul a Sosij, ako aj dvaja jednoduchí muži a kresťania Eutichij a Akution. Všetkých siedmich na druhý deň hodili zverom. Ale zvery sa ich ani nedotkli. Vtedy ich všetkých sťali mečom. Kresťania z mesta Neapol preniesli telo sv. Januára tajne do svojho mesta a dôstojne položili do chrámu. Do dnešného dňa sa na hrobe tohto svätca dejú nespočetné zázraky. Okrem mnohých zázrakov je zaznamenané aj to, že jedna chudobná vdova, ktorej zomrel jediný syn, zobrala z chrámu ikonu sv. Januára a položila ju na svojho mŕtveho syna nariekajúc a modliac sa k svätcovi. A jej syn ožil. Január čestne trpel muky v roku 305.
xxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxx
Hieromučeník Teodor z Pergy
Svätec trpel za vieru v Perge Pamfílskej v časoch cisára Antonína. Teodor bol mladý a krásny v tvári. Keď ho správca tej oblasti vybral s ďalšími mládencami, ktorí mali byť poslaní do službu na cisárskom dvore, Teodor sa tomu vzpriečil a povedal, že je kresťan. Kvôli tomu bol mučený rôznymi mučeniami a potom hodený do ohňa. Ale vtedy zo zeme začala vyvierať voda a oheň zahasila. Správca to však pripisoval nejakým Teodorovým čarom. No mučeník mu riekol: „Toto nie je prejav mojej moci, ale prejav môjho Krista Boha; a ak chceš poznať moc tvojich bohov, rozlož druhý oheň a hoď doň jedného z tvojich vojakov a potom, nádejam sa, spoznáš ich silu a všemocnosť môjho Boha.“
Správca chcel skutočne do ohňa hodiť jedného zo svojich vojakov, ale oni ho so strachom prosili, aby tam namiesto nich hodil pohanského kňaza Dioskora. Ten zase prosil, aby tam hodili samotnú modlu boha Dia a ďalšie modly, a ak sú to skutočne bohovia, ľahko sa zachránia. Pohanský kňaz Dioskor to však povedal preto, lebo v srdci už bol obrátený ku Kristovi na základe zázraku, ktorý sa stal so sv. Teodorom. Keď sa však o tom správca dozvedel, odsúdil Dioskora na smrť a upálil ho. Rovnako tak oddal smrti aj Teodora a dvoch vojakov: Sokrata a Dionýzia. Okrem nich ešte aj Teodorovu matku Filipu. Teodora ukrižovali na kríži, na ktorom vydýchol až na tretí deň. Sokrat a Dionýz boli prebodnutí kopijou a Filipu sťali mečom. Všetci boli korunovaní vencami slávy v Kristovom kráľovstve.
xxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxx
Canterburský arcibiskup Anzelm
Sv. Anzelm sa narodil okolo roku 1033 v šľachtickej rodine v Aoste v piemontskom kraji v Taliansku. Najmä vďaka svojej matke dostal veľmi dobré duchovné základy už v detstve. Keď mal pätnásť rokov, požiadal o vstup do kláštora, no opát ho neprijal z obavy, že jeho otec s tým nebude súhlasiť. Zanedlho mu zomrela matka a on sa dal na svetské chodníčky. Odišiel z domu, pretože s otcom si nerozumel. Prišiel do Francúzska, do kláštora v Bec, kde začal štúdiá. Počas týchto štúdií mu zomrel otec. Anzelm si mal vybrať: či bude žiť z otcovho majetku, alebo či sa ho vzdá a vstúpi do kláštora. V roku 1 060 sa Anzelm rozhodol. Vstúpil do kláštora v Bec. Po troch rokoch sa tam napriek mladému veku stal predstaveným. Niektorí mnísi na to šomrali, ale Anzelm si ich postupne svojou trpezlivosťou a jemnosťou získal. Dokázal obnoviť v mníchoch nový zápal pre život v kláštore. Usilovne sa venoval teologickým vedám, písal filozofické a teologické spisy. Postupne za ním začali prichádzať mnohí ľudia s prosbou o radu.
Neskôr viacerí chceli, aby sa stal biskupom v Canterbury. Anzelm sa však bránil. O to viac, že anglický kráľ Viliam Rúfus závažne zasahoval do vecí Cirkvi. Zmocnil sa majetkov a bránil sa novému arcibiskupovi. To všetko aby si mohol čím viac užívať výnosy majetkov arcibiskupstva. Znížil počet mníchov a utláčal ich. No v roku 1 093 ho postihol náhly nával nevoľnosti. Vtedy napísal vyhlásenie, že všetkých neprávom uväznených prepustí a bezprávie bude spravodlivo trestať. Okrem toho menoval na post arcibiskupa Anzelma. Všetci boli presvedčení, že je to dobrá voľba, len Anzelm nesúhlasil. Až po pápežskom potvrdení tohto úradu sa podriadil a v decembri roku 1 093 bol vysvätený za biskupa. Po krátkom čase však kráľ začal brojiť proti Anzelmovi. Ten mu totiž nechcel a ani nemohol ustúpiť vo veciach Cirkvi. Kráľ sa usiloval podnietiť biskupov, aby ho neposlúchali a chcel, aby ho odvolali. No biskupi to odmietli, keďže nebola preukázaná žiadna Anzelmova vina. Pápežovi Urbanovi dokonca kráľ ponúkol každoročný finančný dar, ak zosadí Anzelma. No pápežský legát to rozhodne zamietol.
V októbri 1 098 pápež zvolal koncil do Bari, kde sa malo uskutočniť zmierenie Grékov s Katolíckou cirkvou. Na žiadosť pápeža tam bol prítomný aj Anzelm. Počas koncilu mu dal slovo, aby sa vyjadril k problému či Svätý Duch pochádza od Otca skrze Syna alebo od Otca a Syna. Anzelm veľmi fundovane a odborne vysvetlil celú problematiku, nemal oponenta. O dva roky sa Anzelm vrátil do Canterbury. Až do svojej smrti v roku 1 109 Anzelm horlivo spravoval svoju diecézu. Za učiteľa Cirkvi bol vyhlásený v roku 1 720.
Zdroj: zivotopisysvatych.sk
Zdroj: VELIMIROVIČ, N.: Ochridský prológ.
