Poslední prvými
Pánov výrok: Prví budú poslednými a poslední prvými, dobre poznáme. Obyčajne si ho spájame s postojmi v živote, pyšnému sa ľahko môže stať, že bude zahanbený, kým pokorný je v obľube u mnohých.
Tento Ježišov výrok však možno pekne uplatniť aj vo vzťahu k obsahu sviatku Pánovho nanebovstúpenia, ktoré cirkev slávi v týchto dňoch. Pánovým nanebovstúpením totiž nastala jedna obrovská premena v poriadku stvorenia. Vo vyznaní viery hovoríme, že veríme v Boha Otca všemohúceho, Stvoriteľa neba i zeme, všetkých vecí viditeľných i neviditeľných. Vidíme teda akýsi poriadok v stvorení.
Najprv je stvorené nebo a až potom zem. Najprv veci neviditeľné – svet duchovných, beztelesných bytostí a až po nich svet viditeľný: príroda, zvieratá, človek. Človek je stvorený ako posledný, ako záverečná bodka v procese stvorenia. V židovskej tradícii sa hovorí, že človek bol stvorený ako posledný, aby sa nikdy nevyvyšoval. A ak sa v ňom náhodou prejaví pocit pýchy, má si povedať: Prečo sa nadúvaš? Veď ešte aj mucha a komár boli stvorené skôr ako ty!
Pádom do hriechu človek klesol ešte hlbšie. Tým, že sa rozhoduje sám a slobodne, je schopný zvoliť si zlo aj proti zákonom prírody, čo nerobia ani zvieratá, ktoré sa riadia inštinktom, čo do nich vložil Stvoriteľ. Preto v mnohých našich kajúcich modlitbách nájdeme ľútostivé vyjadrenie: Odpusť mi, Pane, lebo som hrešil horšie ako zviera.
Náš Pán, Ježiš Kristus, ktorý vzal na seba ľudské telo z Panny a stal sa človekom, prišiel, aby našiel, čo sa stratilo a aby obrátil poriadok stvorenia, takže to, čo bolo posledné – človek, stalo sa zrazu prvým. Ako? Keď zostúpil na zem, zostúpil duchovne a počal sa v lone Panny. Keď vykonal všetko pre našu spásu, vrátil sa do neba k svojmu Otcovi, ale už aj s ľudským telom, ktoré na seba prijal. A tak zasadol po pravici Otca nielen ako Boží Syn, ale tiež aj ako syn človeka, teda Bohočlovek.
To znamená, že naša ľudská prirodzenosť, tá, čo bola stvorená ako posledná, je povýšená nad anjelov. Veď anjel nesedí po pravici Otca. Anjeli sa klaňajú Bohu s chvením a bázňou. Ale človek, ktorého ľudskú prirodzenosť Pán prijal, sedí po pravici Otca. A tak sa posledný stal prvým. Toto je nádherná katechéza, ktorú nám cirkev odovzdáva slovami liturgie.
Aspoň jedna ukážka: „Adamovu prirodzenosť ktorá klesla do najhlbších častí zeme, ty, Bože, si dnes nanovo pretvoril v sebe, keď si ju povýšil nad všetky kniežatstvá a mocnosti. Zamiloval si si ju a k sebe posadil. Zmiloval si sa nad ňou a zjednotil so sebou. Ktože je ten nádherný muž?, pýtali sa beztelesné bytosti. Nie je to iba človek, lež zjavne a zjednotene Boh i človek. On znova príde ako Sudca živých i mŕtvych, darujúc veriacim odpustenie hriechov a hojné milosrdenstvo (večiereň).
Marko Durlák
