Prenesenie ostatkov svätého hieromučeníka Ignáca Bohonositeľa – 29. január
Prenesenie ostatkov sv. Ignáca Bohonositeľa
Sv. Ignác patrí medzi „apoštolských otcov“ – toto pomenovanie dostali tí spisovatelia, ktorí žili v bezprostrednej blízkosti apoštolov, počúvali učenie z ich úst a preto nám podávajú obraz o zmýšľaní a živote kresťanov v apoštolskej dobe. Hlavný sviatok sv. Ignáca je 20-teho decembra. V dnešný deň zase slávime prenesenie jeho ostatkov z Ríma, kde mučenícky trpel, do Antiochie, kde bol predtým biskupom. Keď svätého Ignáca pozvali do Ríma, aby pred cisárom Trajanom niesol zodpovednosť za svoju vieru, on sa v žiadnom prípade nechcel vzdať Kristovej viery. Nevšímajúc si žiadne sľuby a lichotenia cisára, bol odsúdený na smrť a hodený zverom. Tie ho roztrhali a on oddal dušu Bohu. Vtedy jeho sprievodcovia pozbierali zvyšné kosti a uchovali ich v Ríme.
O približne rok nato svätcove relikvie preniesli do predmestia Dafné pri Antiochii. Presun, do samotného mesta Antiochia sa uskutočnil v roku 438 na príkaz cisára Teodózia. Po dobytí Antiochie Peržanmi sa relikvie hieromučeníka vrátili do Ríma (bolo to v šiestom alebo siedmom storočí) a boli uložené v Chráme svätého hieromučeníka Klementa, kde sa ich časti nachádzajú dodnes.
Svätý Ignác nám zanechal sedem archipastierskych listov, v ktorých poskytol návod na vieru, lásku a dobré skutky. Nijaký cirkevný otec nevyjadril tak silno ako Ignác túžbu po jednote s Kristom a po živote v ňom. Preto veľmi často kresťanov nabádal, aby zachovávali jednotu viery s biskupmi a Cirkvou a vystríhali sa rozdelení a heretikov. V Liste Efezanom povzbudzoval ľud, aby si ctil a poslúchal svojich biskupov: „Na biskupa by sme sa mali dívať ako na samého Pána.“ V tom istom liste ešte dodáva: „Je pre vás dobré postupovať v súlade s vôľou biskupa pri všetkom, čo robíte. Vaši kňazi, hodní svojho mena, žijú totiž v takej harmónii s biskupom ako struny na lýre. Svojou svornosťou a láskyplnou súhrou ospevujete Ježiša Krista. Nech sa každý z vás rad-radom začlení do chóru, aby ste naladení podľa Boha jednotne spievali symfóniu svornosti.“
Ďalej v Liste Polykarpovi píše: „Počúvaj biskupa, ak chceš, aby ťa Boh počúval.“ V Liste Smyrňanom po prvý raz nazýva Cirkev „katolíckou“, a okrem toho hovorí: „Kdekoľvek sa ukáže biskup, tam je Cirkev, a kde je Ježiš Kristus, tam je tiež katolícka Cirkev.“ A tiež dodáva, že „jednota Cirkvi a jednota veriacich vo viere a v láske – nad toto niet nič vznešenejšieho.“ O tejto jednote píše aj v liste Magnézijčanom: „Buďte jedno, jedna úpenlivá prosba, jedna myseľ, jedna nádej v láske… Ponáhľajte sa všetci k Ježišovi Kristovi – jedinému Božiemu chrámu, jedinému oltáru. On je jeden, pochádza od jediného Otca, je s ním jedno a do jednoty s ním sa vrátil.“ A práve v Liste Rimanom píše o Katolíckej cirkvi, kde zastáva kresťanská komunita v Ríme istý druh prvenstva v láske: „Cirkev v Ríme je hodná Boha, je ctihodná, právom sa nazýva blaženou… Bdie s dobročinnou láskou podľa Kristovho zákona a meno má od Otca.“
Pred svojim umučením naliehavo prosil rímskych kresťanov, aby nebránili jeho mučeníctvu a to slovami: „Je pre mňa krajšie zomrieť na ceste v ústrety Ježišovi Kristovi, než vládnuť celej zemi. Hľadám toho, ktorý pre mňa zomrel, chcem toho, ktorý pre nás vstal z mŕtvych… Nechajte ma napodobniť umučenie môjho Boha!“ Tiež zdôrazňoval hodnotu Eucharistie a nazýval ju „liekom nesmrteľnosti“.
Zdroj: VELIMIROVIČ, N.: Ochridský prológ.
Zdroj: zoe.sk
Zdroj: johnsanidopoulos.com
Zdroj: azbyka.ru
Zdroj: dku.abuba.sk
