…jedíne Čelovikoľúbče

Sviatok Stretnutia Pána je pokračovaním sviatkov Svätých Bohozjavení a zakončuje sa ním vianočný cyklus. Je sviatkom celého ľudstva, lebo Pán spočíva na rukách starca Simeona, ktorý reprezentuje ľudstvo. Je tiež sviatkom svetla, podobne ako predchádzajúce sviatky, čo nám pripomína aj zvyk požehnávať v tento deň sviece.
Takže pekne poporiadku. Vraveli sme, že Simeon predstavuje ľudstvo. Je to starec v pokročilom veku. Predstavuje ľudstvo, ktoré zostarelo vo svojich hriechoch. Sväté Písmo i cirkevní otcovia nám pripomínajú, že to, čo nás robí starými, nie sú naše roky, ale naše poklesky. Mladučký prorok Daniel sa v Babylone obrátil s výčitkou na starca, ktorý chcel obžaloval nevinnú Zuzanu: „Ty, čo si zostarel v zločinných dňoch, teraz došli tvoje hriechy, ktoré si predtým páchal“ (Dan 13,52).
Známy spisovateľ Oscar Wilde napísal román s názvom Portrét Doryana Graya. Mladý a ambiciózny Doryan si dá namaľovať svoj portrét. Je ním uchvátený rovnako ako svojou mladíckou krásou. Tak veľmi si zakladá na svojom výzore, že upíše svoju dušu diablovi za cenu, že sa črty starnutia nebudú prejavovať na ňom, ale na jeho portréte.
Kým si mladý Doryan hýrivo užíva život plnými dúškami, vôbec sa rokmi nemení. Portrét však starne, no nielen v závislosti od rokov, ale s každým zle vykonaným skutkom namaľovanej tvári pribudne nová vráska. Za pár rokov hľadí z portrétu netvor.
Náš Pán dovolil, aby ho objali ruky starca, aby nám aj týmto gestom ukázal, kvôli čomu prišiel na tento svet – aby obnovil Boží obraz v človeku, znetvorený a zostarnutý hriechmi. Liturgické texty sviatku stretnutia často opakujú nádherné oslovenie Čelovikoľubec – ten ktorý človeka naozaj miluje až do krajnosti, jediný skutočný priateľ. Na utierni sviatku zaznieva stichira: V dnešný deň si sa rozhodol, Kriste Bože, spočinúť na rukách starca ako voze s cherubínmi, preto aj nás, čo ťa ospevujeme, zbav mučivých vášní a spas nás, lebo si dobrý a miluješ človeka (čelovikoľúbec).
Prechádzajúce sviatky sú charakterizované ako sviatky svetla. Pripomenula nám to Izaiášova pieseň na povečerí: Ľud, čo kráčal vo tmách, uzrel veľké svetlo. Na Pánovo narodenie sme stále spievali: Narodenie tvoje, Kriste, Bože náš, prinieslo svetu svetlo múdrosti. A na sviatok Bohozjavenia zasa: Zjavil si sa dnes celému svetu, Pane, a tvoje svetlo aj nás ožiarilo.
V tejto línii pokračuje aj sviatok Stretnutia: Raduj sa, Milostiplná Bohorodička Panna, lebo z teba vzišlo Slnko spravodlivosti, Kristus, Boh náš. On je svetlo tých, čo prebývajú v temnotách.
V jednej starobylej homílii z 5. stor. od neznámeho autora čítame: „Zažiarme a naše lampady nech sa jagajú svetlom. Ako deti svetla obetujme sviece pravému Svetlu, ktorým je Kristus“. Toto je najhlavnejší motív, prečo požehnávame sviece. Nie na bosorovanie, nie na čarovanie, ale na to, aby sa pri ich svetle naša myseľ pozdvihla v modlitbe ku Kristovi, Svetlu, ktoré nikdy nezapadá.
Je naozaj nepochopením, ak veriaci aj niekoľko desaťročí prinášajú v tento deň do cerkvi na požehnanie tú istú sviecu, ktorá už rokmi zostarela ako Simeon. Veď ako možno požehnávať, čo už raz bolo požehnané? Požehnané sviece treba zapaľovať nielen v čase búrky, či iného nešťastia, alebo pri chorom, či mŕtvom.
Treba ich zapaľovať aj pri každodennej modlitbe, pri čítaní Sv. Písma, aby nám ich viditeľné svetlo sprítomňovalo toho, ktorý je prítomný aj v Božom slove. Tak tieto požehnané sviece splnia svoj účel a my budeme môcť priniesť na nasledujúci rok sviece nové.
Marko Durlák