Náš prepodobný otec Samson Pohostinný, Blažený hieromučeník Nikolaj Černecký a spoločníci, Sviatok Matky ustavičnej pomoci – 27. jún
Prepodobný Samson Pohostinný
Jeho meno má hebrejský pôvod a značí „oslňujúci“. V životopisoch sa okrem jeho prímenia Pohostinný uvádza aj prímenie Stranoprijímec, čo znamená prijímateľ cudzincov.
Tento svätec sa narodil bohatým a významným rodičom v starom Ríme, kde sa vyučil každému svetskému poznaniu tej doby a osobitne sa zasvätil lekárskej vede. Samson bol milosrdný a nezištný lekár a chorým dával lieky pre telo aj pre dušu, každému radiac, aby napĺňal predpisy kresťanskej viery. Potom, ako rozdal svoje bohatstvo chudobným, ktoré zdedil po rodičoch, odišiel do Konštantínopolu. Tam navštívil všetky posvätné chrámy a duchovne sa oblažil ich krásou.
Keď sa usadil na pokojnom mieste, živil sa a zotrvával v štúdiu Božieho slova, pričom sa sústredil výlučne na Boha. V meste žil v malom dome, z ktorého na všetky strany rozdával milodary, útechu, rady, nádej, lieky a všeobecne duchovnú a telesnú pomoc nemohúcim, ako aj slnko rozdáva lúče svetla.
O jeho veľkých cnostiach sa dopočul patriarcha Ménas a vysvätil ho na kňaza. V tom čase ochorel cisár Justinián Veľký a jeho choroba bola podľa názoru všetkých lekárov nevyliečiteľná. Vtedy sa cisár veľmi horlivo pomodlil k Bohu a Boh mu vo sne zjavil, že ho Samson uzdraví. A skutočne, keď sa cisár o Samsonovi dozvedel, pozval ho na svoj dvor a len čo starec položil ruku na choré miesto, cisár sa uzdravil. Keď mu za to cisár núkal bohatú materiálnu odmenu, Samson sa len poďakoval a nechcel prijať nič, hovoriac cisárovi: „Ó, cisár, mal som ja zlata, aj striebra a iného majetku, ale všetko som zanechal kvôli Kristovi, aby som nadobudol večné nebeské dobrá.“ Ale keď cisár nástojčivo prosil, aby pre neho mohol niečo spraviť, svätý Samson cisára poprosil, aby postavil dom pre úbohých, ktorý neskôr nosil jeho meno.
V tomto dome Samson úbohým slúžil ako rodič svojim deťom. Jeho milosrdenstvo k úbohým a chorým pre neho bolo akoby prirodzeným. Nakoniec tento svätý človek, celý naplnený nebeskou silou a dobrotou, zosnul pokojne 27. júna 530 a bol pochovaný v chráme sv. mučeníka Mókia, svojho príbuzného. Po svojom zosnutí sa Samson viackrát zjavoval tým, ktorí ho volali na pomoc. Za cisára Justiniána Veľkého došlo v druhej polovici 6. storočia k znovuvybudovaniu domu pre úbohých, ktorý 50 rokov predtým zhorel do tla.
Hieromučeník Nikolaj Černecký
Nikolaj Čarnecký sa narodil 14. decembra 1884 v dedine Semakivci na západnej Ukrajine. Jeho rodičia mali okrem neho ešte ďalších osem detí, ktoré vychovali v náboženskom duchu. Jeho mama bola Rómka, ktorú si vo veku troch rokov ako sirotu adoptovala rodina gréckokatolíckeho kňaza. Nikolaj vynikal už od detstva zbožnosťou a prirodzenou dobrotou si získaval srdcia rovesníkov aj starších ľudí. V roku 1903 skončil gymnázium a rozhodol sa pre zasvätený život.
Keďže ešte nebol postavený seminár, Nikolaja poslali na štúdium do Ríma, kde bol šesť rokov. V októbri roku 1909 bol vysvätený za kňaza. O desať rokov nato vstúpil s povolením biskupa do noviciátu redemptoristov. Po zložení rehoľných sľubov sa vrátil do Stanislavova, a už ako redemptorista tam so svojimi spolubratmi založili nový kláštor. Aj naďalej bol profesorom v seminári, a zároveň aj duchovným vodcom a spovedníkom mnohých seminaristov. Bol známy svojou jednoduchosťou, ale zároveň aj učenosťou a celým srdcom sa oddal dielu zjednotenia kresťanov.
Vtedajší pápež Pius XI. si všimol Nikolajovu múdrosť a pastoračnú prezieravosť. V roku 1931 ho menoval za apoštolského administrátora pre územia Volyni a Polisia a 18. februára toho istého roku ho biskup Hrihorij v chráme svätého Alfonza vysvätil za biskupa. Nikolaj tam pôsobil až do roku 1939, teda do príchodu komunistov. V roku 1945 ho komunisti uväznili a odvliekli do Kyjeva, kde ho mnohokrát surovo vypočúvali a po roku ho odsúdili na päť rokov odňatia slobody, ktoré mal stráviť v Sibíri na ťažkých prácach. Špión tajnej bezpečnosti, ktorý sa stal jeho spoluväzňom pre získanie informácií zistil, že spolupracoval s Vatikánom, za čo Nikolajovi pridali ešte desať rokov.
Bol trápený ťažkou prácou a nedostatkom jedla. Napriek rýchlemu zhoršeniu zdravotného stavu biskup ostával pokojný a ešte mal silu aj pre povzbudenie spoluväzňov. Svedkovia spomínajú, že svoje utrpenie znášal trpezlivo v modlitbe za tých, ktorí mu ublížili. Keď sa to dalo, potajomky slúžil svätú liturgiu a vysluhoval sviatosti. Keďže sa mesiacmi zlých podmienok jeho zdravotný stav veľmi zhoršil, KGB sa rozhodla prepustiť biskupa na slobodu a dala mu povolenie vrátiť sa do Ľvova. Informačné pramene dosvedčujú, že otec biskup za svojho väzenia vytrpel viac ako 600 hodín mučenia a bol približne v tridsiatich lágroch.
Po návrate do Ľvova, bol jeho zdravotný stav beznádejný, ale duch bol nezlomný. Stalo sa to, s čím KGB nepočítala – zdravotný stav nebol najlepší, no stabilizoval sa. Počas troch rokov, hoci pod dohľadom agentov tajnej polície, prijímal návštevy a povzbudzoval mnohých vo viere. Podarilo sa mu tiež tajne vysvätiť viac ako desať kňazov. Zdravotný stav sa začal zhoršovať a 2. apríla 1959 podľahol rakovine. Boží muž, ktorým je blahoslavený Nikolaj pomáhal ľuďom nielen za života, ale aj po smrti dáva svojím príhovorom prosiacim poznávať Božie milosrdenstvo a Božiu lásku. Dokazuje to viacero zázrakov, ktoré sa stali na príhovor tohto mučeníka.
Hieromučeník Vasiľ Veličkovský
Vasiľ sa narodil 1. júna 1903 v Stanislavove v rodine gréckokatolíckeho kňaza. Rod Veličkovských zo strany otca bol kňazským viac ako 300 rokov a pochádzal z Južnej Ukrajiny, z dedinky Veličkiv. Keď mal Vasiľ osem rokov, začal navštevovať školu v dedinke Probižna, do ktorej chodil tri roky. Potom ho rodičia dali na štúdium do Inštitútu sv. Jozafáta, ktorý spravovali otcovia baziliáni. Tu sa stalo, že počas misií ho matka zasvätila Panne Márii.
Šiestu triedu začal navštevovať v dedinke Horodynka. Tu ho zasiahla prvá svetová vojna. Po návrate domov roku 1920 vstúpil do Ľvovskeho seminára. Diakonské svätenie prijal z rúk otca biskupa Andreja Šeptického. Potom vstúpil k redemptoristom, kde po roku noviciátu zložil rehoľné sľuby a v roku 1925 prijal kňazskú vysviacku. Hlásal Božie slovo a zakladal bratstvá Matky ustavičnej pomoci a chodil na misijné cesty. Ako každý rok, tak aj v roku 1940 na sviatok Matky ustavičnej pomoci sa uskutočnila procesia mestom. Tento hrdinský čin sa nepáčil vtedajšej novej vláde, a preto ho predvolali na výsluch, no skončilo to iba napomenutím. Roku 1941 ho predstavení poslali do Kamenca Podolského, kde sa zdržal iba tri dni, pretože nemecký dôstojník mu prikázal behom jedného dňa opustiť mesto.
V noci z 10. na 11. apríla 1945 bol uväznený a prevezený do Kyjeva. Tri mesiace otec Vasiľ čakal na rozhodnutie. Bol vo väzení, z ktorého každý večer vyvádzali a popravovali väzňov zastrelením a na ich miesto privádzali ďalších. Konečne prišiel rad na neho a vojak ho zavolal, aby si zobral veci a vyšiel z cely. Mysliac si, že ide na popravu, rozlúčil sa so spoluväzňami. Ale výrok bol iný, namiesto popravy dostal desať rokov väzenia. Na ceste do vyhnaneckého tábora omrzol a rany, ktoré v dôsledku toho vznikli, mu spôsobili veľké bolesti. Dva roky strávil v Kyrove a potom ho previezli do Vorkuty, kde pracoval v uhoľných baniach. Spoluväzni, ktorí mu dali prezývku „náš pop“, mali ho v obľube. Po desiatich rokoch ťažkého väzenia bol v chatrnom zdravotnom stave, no napriek tomu si po návrate z väznice v roku 1955 nedoprial odpočinku. Hoci ho KGB mala pod kontrolou, tajne a niekedy aj otvorene vysluhoval sviatosti. O 13 rokov nato prijal biskupskú vysviacku. No o šesť rokov neskôr začala ďalšia vlna prenasledovania a po ôsmich mesiacoch vyšetrovania bol biskup Veličkovský odsúdený na ďalšie tri roky väzenia. Hoci jeho zdravotný stav bol veľmi vážny a bola potrebná operácia srdca, vtedajšia vláda ho nechala vo väzení celé tri roky. Po prepustení dostal ešte aj zákaz návratu do Ľvova. Odchod k sestre do Juhoslávie mu umožnil navštíviť Rím a stretnúť sa s pápežom Pavlom VI. Podarilo sa mu navštíviť aj Kanadu, kde odovzdal svoju požehnanú dušu do Božích rúk.
Blažený Zinovij Kovalyk
Otec Zinovij Kovalyk sa narodil 18. augusta 1903 v Ivačovi Horišňomu, blízko Ternopoľa. Už od mala bol zbožným a nekompromisným chlapcom. Ako 23-ročný zložil rehoľné sľuby a predstavení ho poslali na štúdium do Belgicka. Po návrate bol vysvätený na kňaza. Po vysviacke pracoval ako misionár na Volyni a v Stanislavove. Šíril mariánsky kult a zvestoval radostnú zvesť medzi veriacimi.
Po príchode boľševickej vlády sa musel stiahnuť do Ľvova. Napriek hroziacim nebezpečenstvám naďalej nazýval zlé veci zlými a dobré dobrými. Vysvetľoval, že sa nedá budovať Božie kráľovstvo s tými, ktorí neveria v Boha a robia zle druhým. Deväť rokov po kňazskej vysviacke v noci z 20. na 21. decembra 1941 ho KGB odviedla z kláštora redemptoristov s tým, že páter ma nejaké nezrovnalosti v cestovnom pase. Až po štyroch mesiacoch dostali spolubratia o ňom prvú správu.
Bol v najkrutejšom väzení vo Ľvove. No ani tieto podmienky neznechutili a neuhasili misionárskeho ducha, ktorého mal v sebe. V cele 4,20 x 3,50 m, kde nebolo žiadnej postele, stoličky či lavičky a bolo tam tridsaťdva väzňov, páter Zinovij naďalej vysluhoval sviatosť zmierenia a modlil sa spolu s väzňami. Snažil sa tiež povzbudzoval spoluväzňov a rozprával im vtipné zážitky z misií, čím im zlepšoval náladu.
Bol na 28-mich výsluchoch, ktoré boli sprevádzané hrubým násilím. Od 22. do 29. júna 1941 Nemci bombardovali Ľvov a väzňov, ktorých nestačili odsúdiť a vyviesť do komunistických lágrov, zabíjali. Vtedy zahynulo okolo 70 000 väzňov, medzi ktorými bol aj páter Zinovij. Podľa svedectiev ho komunisti pred smrťou mučili a potom, aby mu takpovediac vrátili jeho horlivé homílie o Ukrižovanom, to isté urobili aj s nim. Keď Nemci otvorili väzenie, našli veľa mŕtvol, ktoré sa už rozkladali, ale najkrutejšia scéna, ktorú mohli prítomní spozorovať, bolo telo kňaza ukrižované na stene s plodom nedonoseného dieťaťa v rozpáranom bruchu. Páter Zinovij Kovalyk bol vyhlásený za blaženého 27. júna 2001.
Blažený Ivan Ziatyk
Blahoslavený Ivan Ziatyk sa narodil 26. decembra 1899 v Odrekgove (v dnešnom Poľsku). Študoval na gymnáziu v rodnom meste. Po jeho ukončení vstúpil do kňazského seminára v Przemyśli, kde aj úspešne ukončil štúdiá. Po kňazskej vysviacke pracoval ako farár, potom ako prefekt a profesor dogmatiky v kňazskom seminári.
Keď mal 36 rokov, zložil rehoľné sľuby v Kongregácii najsvätejšieho Vykupiteľa. Ako redemptorista pôsobil v Stanislavove, vo Ľvove, v Ternopoli a v Zbojiskach. Vynikal ako horlivý kazateľ a obľúbený spovedník.
Príchodom komunistov a uväznením cirkevnej hierarchie bola zrušená aj provincia redemptoristov. Páter Ivan sa stal jej tajným protoigumenom a v tom čase aj generálnym vikárom ukrajinskej Gréckokatolíckej Cirkvi. KGB považovala pátra Ivana za človeka, ktorý by ich mohol doviesť na stopu tajnej Cirkvi. Najprv bol internovaný v Unevskom kláštore. V roku 1950 bol uväznený a podrobený mnohým výsluchom, na ktorých ho surovo bili a týrali. Vo februári sa uskutočnil zinscenovaný proces, na ktorom ho obvinili zo zhromažďovania protisovietskej literatúry. Nasledovali ďalšie krvavé výsluchy.
Dvadsiateho júla sa uskutočnil ďalší proces, ktorý ho uznal vinným z protisovietskej činnosti a udržiavania kontaktov s cirkevnou hierarchiou. V novembri 1951 ho Špeciálny poradný zbor pri KGB v ZSSR odsúdil na desať rokov ťažkých prác v komunistických lágroch. Podľa očitých svedkov pátra Ivana dozorcovia takmer každodenne bili a rôznymi spôsobmi mučili. Na následky tohto surového zaobchádzania zomrel 17. mája 1952 v miestnej nemocnici v Bratsku. Aby komunistická mašinéria zakryla jeden zo svojich zločinov, ako príčinu smrti (v archívoch KGB) uviedla kôrnatenie ciev, cirhózu pečene atď. Páter Ivan Ziatyk bol blahorečený 27. júna 2001.
Ikona Matky ustavičnej pomoci
Ikona Matky ustavičnej pomoci patrí k najznámejším ikonám Panny Márie na svete. K nej sa obracajú oči mnohých ľudí a vďaka jej príhovoru zažívajú ustavičnú pomoc. Ikona je napísaná na cédrovom dreve. Dátum a vznik ikony nie je známy. Niektorí jej vznik určujú do 12. storočia. Avšak výskum poukazuje na obdobie medzi rokom 1325 a 1480.
Tradícia hovorí, že z ostrova Kréta ju v 15. storočí ukradol istý obchodník a priniesol do Ríma. Po čase ochorel a pred smrťou zveril obraz priateľovi s prosbou, aby ho uložil v niektorom rímskom kostole. Priateľ mu to prisľúbil, ale obraz sa veľmi páčil jeho manželke, a tak sa rozhodol, že si ho ponechá. O nejaký čas zomrel aj on bez toho, aby splnil daný sľub. Po istom čase sa ich šesťročnej dcérke zjavila Panna Mária, ktorá ju žiadala, aby bol obraz umiestnený v Kostole sv. Matúša, ktorý spravovali augustiniáni. Po dlhom váhaní jej matky sa tak stalo v roku 1499. Odvtedy sa začala verejná úcta Panny Márie s titulom ustavičnej pomoci, ktorej ikonu v Ríme nazývali aj Madonou sv. Matúša. V tomto kostole sa potom obraz uctieval 300 rokov.
V čase napoleonských vojen na prelome 18. a 19. storočia bol kostol a kláštor augustiniánov zničený a zbúraný – ikonu presunuli do jednej kaplnky a postupne upadla do zabudnutia. Po jej objavení sa generálny predstavený redemptoristov obrátil na pápeža Pia IX., ktorý odkázal: „Urobte ten obraz známym na celom svete.“
Na ikone vidíme zobrazenú Pannu Máriu s Dieťaťom. Ježiš je na jej rukách a archanjeli nad nimi. Na pravej strane je archanjel Gabriel a na ľavej je archanjel Michal, v rukách držia nástroje Pánovho umučenia – kríž, kopiju a hubku s octom. Máriina tvár je ľahko nachýlená k Dieťaťu. Zrak Márie nie je upretý na Ježiša, ale na toho, kto pozerá na obraz. Ako keby sa prihovárala k pozerajúcemu, zároveň svojou pravou rukou ukazuje na svojho Syna. Je to typ ikony s názvom Hodigitria, čo znamená „tá, ktorá ukazuje cestu“ alebo „sprievodkyňa na ceste“. Plná nežnosti a lásky voči nám sa pozerá na nás s materinskou starostlivosťou a ukazuje nám najistejšiu cestu k šťastiu – svojho Syna. On je totiž Cesta, Pravda a Život.
Napriek tomu, že Mária je najväčšou postavou obrazu, nie je jeho centrom. V geometrickom strede ikony sa stretajú ruky Márie a Ježiša. Malé ruky, ktorými sa Ježiš drží Máriinej pravej ruky, pripomínajú, že podobne ako vtedy, keď bol na zemi, sa zveril úplne do jej rúk, tak aj teraz v nebi vkladá do jej rúk všetky milosti, aby nám ich rozdeľovala. Spôsob, akým pristupuje k svojmu Synovi a ako sa na nás pozerá, dáva aj nám nádej, že ak sa budeme na ňu obracať, budeme aj my rovnako materinsky privinutí a vypočutí. Tento význam ikony spôsobil, že Mária, ktorú zobrazuje, bola nazvaná Matka ustavičnej pomoci.
Zdroj: VELIMIROVIČ, N.: Ochridský prológ. Zdroj: johnsanidopoulos.com
Zdroj: casoslov.sk Zdroj: redemptoristi.sk
