Naši prepodobní otcovia, ktorých Saracéni pozabíja v Kláštore svätého Sávu; [Svätá mučenica Fotína-Svetlana] – 20. marec
Mučeníci zo svätosávskeho monastiera
V ôsmom storočí za jeruzalemského patriarchu Eliáša II., teda mnoho rokov po dobytí Jeruzalema Arabmi, prežívala Svätá zem veľmi ťažké časy, lebo medzi nekresťanmi vznikali spory, ktoré neraz vyústili do vzájomných bojov. Rozličné bandy prepadávali nielen osady a dediny, ale aj mestá, napr. Aškalón a Gazu. Ak všetkých nepozabíjali, tak aspoň rabovali. Iné skupiny sa skrývali popri cestách, útočili na chodcov, okrádali ich a nechávali polomŕtvymi.
Azda najvýznamnejším monastierom bola Lavra svätého Sávu, ktorá ležala pri rieke Cedron. (Lavra je druh kláštora, kde mnísi vedú pustovnícky život, no v rámci jedného veľkého komplexu). Jej obyvatelia sa mohli zachrániť, ale nechceli opustiť miesto, kde sa zasvätili Bohu. Jeden druhého posmeľovali: „Ak náš Vládca bude chcieť, môže nás zachrániť z rúk pohanov. Ak však bude jeho spravodlivej vôli milé vydať nás pohanom na zabitie, nech nám čím skôr pošle utrpenie užitočné pre dušu. Prijmime z ruky nášho Vládcu to, čo je užitočné, a kvôli strachu sa nevracajme z tichej púšte do svetskej márnosti, aby nás neodsúdili všetci ako zbabelcov, čo nezachovávajú príkazy svojho Pána, ktorý hovorí: ,Nebojte sa tých, čo zabíjajú telo, ale dušu zabiť nemôžu.‘ My nepotrebujeme na ochranu kamenné hradby; naším ochrancom je Kristus…“
Veľmi dlho sám Boh ochraňoval toto miesto pred zničením. Hoci k nemu prichádzali ozbrojené hordy, nespôsobovali mu škodu, iba žiadali jedlo a nápoj. Keď sa raz istá skupina vybrala zničiť monastier, neďaleko Betlehema narazila na vojsko, ktoré ich porazilo a rozohnalo. Inokedy akýsi ozbrojenci kráčali k monastieru, aby ho vyplienili, no v neďalekej dedinke našli množstvo vína, opili sa, pohádali a vzájomne pozabíjali.
Vo štvrtok 13. marca, v pôstnom týždni pred Kvetnou nedeľou, prepadli monastier približne 60-ti Etiópčania s lukmi a mečmi. Niekoľkí mnísi im vyšli v ústrety, aby dobrým slovom a ponukou jedla zmiernili ich zlobu, no márne. Útočníci kričali: „Neprišli sme kvôli jedlu, ale kvôli striebru a zlatu. Vyberte si: Buď nám dáte zlato i striebro a zostanete nažive alebo zahyniete našimi rukami.“ Keď sa im otcovia pokúsili vysvetliť, že nevlastnia ani zlato ani striebro, útočníci spustili streľbu z lukov, pričom trinástich zabili a niekoľkých zranili. Mníšske kélie podpálili, ale vo chvíli, keď chceli podpáliť chrám, v diaľke zbadali ľudí a domnievali sa, že je to jeruzalemské vojsko, preto sa dali na útek.
Počas celonočného bdenia pred Kvetnou nedeľou sa otcom dostali do uší správy, že banditi sa znova zgrupujú, no napriek tomu mnísi zotrvali. A naozaj, vo Veľký štvrtok 20. marca spomínaní Etiópčania znova prepadli monastier, ešte vo väčšom počte. Niektorých zastrelili šípmi, iným odťali hlavu mečom, ďalších rozsekli na polovicu a ďalších ukameňovali. Tých, čo zostali nažive, zhromaždili do jaskyne, kde ich mučili dymom. Zadusením zosnulo 18 mníchov, ďalší skonali v dôsledku iných mučení. Zachránili sa iba niekoľkí, čo potom s úctou pochovali telá mŕtvych. Etiópčania odtiahli preč prakticky s prázdnymi rukami a vzápätí popadali mŕtvi na púšti, kde ich roztrhali divé zvieratá a vtáky.
NA SPRACOVANÍ ĎALŠÍCH ŽIVOTOPISOV SA PRACUJE
Zdroj: furca.sk
Zdroj: johnsanidopoulos.com
