Náš otec svätý Pavol Vyznávač, konštantínopolský arcibiskup – 6. november
Konštantínopolský arcibiskup Pavol Vyznávač
Biskup hlavného centra východorímskej ríše sa narodil v Solúne. Keď patriarcha Alexander ležal na smrteľnej posteli, zarmútení veriaci sa ho pýtali, koho po sebe necháva za arcipastiera Kristovho duchovného stáda. Chorý patriarcha im odpovedal: „Ak chcete mať pastiera, ktorý vás bude učiť a bude žiariť cnosťami, vyberte si Pavla; keď chcete mať iba vhodného človeka, ktorý navonok dobre vyzerá, vyberte si Macedónia.“ Macedónius však patril k heretikom, pretože neuznával Božstvo Svätého Ducha.
Ľud si vybral Pavla. To sa však nepáčilo ariánskym heretikom a tiež cisárovi Konstancovi, ktorý bol v tom čase v Antiochii. Pre jeho cnosti, výrečnosť v učení a horlivosť za Katolícku vieru ho ariáni nenávideli a báli sa ho. Onedlho bol Pavol zvrhnutý z biskupského stolca a spolu so sv. Atanázom Veľkým utiekol do Ríma, kde ich oboch pekne prijal pápež Július I. Po liste pápeža bol Pavol vrátený na svoju biskupskú katedru, ale keď cisár zomrel, ariáni znova prišli k moci a vyhnali pravoverného patriarchu do Kukusu v Arménsku.
Podľa svätého Atanáza Veľkého bol Pavol vo vyhnanstve štyrikrát. V Kukuse ho zavreli na stiesnenom a tmavom mieste, a nechali ho umrieť hladom. Po šiestich dňoch bez jedla ho na veľké sklamanie jeho nepriateľov našli živého. Keď raz svätý slávil vo vyhnanstve sv. liturgiu v malom domčeku, v ktorom bol uväznený, bol napadnutý ariánmi a zaškrtený omoforom v roku 351. Tak veľmi sa ho báli aj vo vyhnanstve. Jeho nepriatelia však uvádzali, že zomrel na chorobu.
Po Pavlovej smrti nastalo kruté prenasledovanie Katolíckej viery. Niektorým odrezali nos a uši, ďalších poznačili ohňom, iným trhali časti tela z hrude. Neštítili sa ani zneuctiť svätú Eucharistiu. Práve v tom čase trpeli pre Katolícku vieru aj klerici a notári svätého Pavla, menom Marcián a Martyrios, keď boli sťatí mečom. Nešetrilo sa ani mužmi, ani ženami. Je to bolestivá epocha dejín, pretože nebojovali kresťania s pohanmi, ale kresťania medzi sebou.
Áriova a Macedóniova heréza pretrvávala a rozbíjala Cirkev ešte 30 rokov. Pokoj pre Kristovu cirkev nastal až za vlády cisára Teodózia, keď zvolal v roku 381 do Konštantínopola koncil, ktorý tieto herézy definitívne odsúdil. Tu sa dokončilo Nicejsko-Konštantínopolské vyznanie viery. Následne zbožný cisár s veľkými poctami preniesol relikvie svätého Kristovho vyznávača Pavla z Kukusu do Konštantínopola, vzdávajúc slávu Otcovi, Synovi a Svätému Duchu. V roku 1236 sa ostatky preniesli do Benátok, kde sa aj teraz nachádzajú.
Zdroj: VELIMIROVIČ, N.: Ochridský prológ.
Zdroj: casoslov.sk
Zdroj: johnsanidopoulos.com
Zdroj: azbyka.ru
