Svätá mučenica Pelágia; Blažený mučeník Zefirín Giménez Malla – 4. máj
Mučenica Pelágia Tarzská
Narodila sa v Tarze pohanským, ale významným a bohatým rodičom. Keď sa od kresťanov dopočula o Kristovi a o spáse duše, rozhorela sa láskou k Spasiteľovi a v duši sa celá stala kresťankou. V tom čase bolo strašné prenasledovanie kresťanov.
Stalo sa, že sám cisár Dioklecián sa zastavil v Tarze a počas jeho prebývania v tomto meste sa jeho syn zamiloval do Pelágie a chcel si ju vziať za ženu. Pelágia mu cez svoju zlú matku odkázala, že sa už zasnúbila svojmu nebeskému Ženíchovi, Kristovi. Utekajúc pred cisárovým synom a svojou zlou matkou, Pelágia hľadala a našla pomoc u biskupa Klinona, človeka znamenitého kvôli svojej svätosti. On ju poučil v kresťanskej viere a pokrstil. Vtedy Pelágia rozdala svoje prepychové šaty a mnoho bohatstva, vrátila sa domov a priznala sa matke, že je už pokrstená.
Keď sa o tom dopočul cisárov syn, stratil všetku nádej, že môže túto svätú pannu dostať za ženu, prebodol sám seba mečom a zomrel. Vtedy samotná matka obvinila svoju dcéru pred cisárom a vydala mu ju na súd. Cisára prekvapila krása dievčiny, zabudol na svojho syna a zahorel k nej nečistou vášňou. Keďže Pelágia zostala neochvejná vo svojej viere, cisár ju odsúdil na spálenie v kovovom volovi, rozžeravenom v ohni. Keď ju mučitelia obnažili, svätá Pelágia sa prežehnala a s ďakovnou modlitbou k Bohu sama vošla do rozžeraveného vola, kde sa v mihnutí oka celá roztopila ako vosk. Trpela dôstojne v roku 287. Zvyšok jej kostí zobral biskup Klinon a pochoval ich na kopci pod kameňom. V ôsmom storočí v časoch cisára Konštantína Kopronima bol na tomto mieste postavený krásny chrám na počesť sv. panny a mučenice Pelágie, ktorá sa obetovala za Krista, aby s ním večne kraľovala.
xxxxxxxxxxxxxxxxxxxx
Mučeník Zefirín Giménez Malla
Blažený Zefirín je prvým rómom, ktorý bol povýšený na verejnú úctu. Narodil sa v roku 1 861 v Benavente de Segriá, v Katalánsku, ako príslušník španielskych kočovníckych Rómov. Jeho detstvo sa podobalo detstvu väčšiny kočovníkov – chodil po žobraní, zberal lesné plody, slimákov, plietol prútené košíky a v zimných mesiacoch trpel chladom i hladom. Nenavštevoval žiadnu školu, takže zostal analfabetom.
Keď vyrástol, stal sa z neho obchodník. Ako 18-ročný sa podľa obyčaje oženil s Teréziou. Nebol to však cirkevný sobáš. Keď sa Zefirínovi v obchode darilo a trochu sa zabezpečil, usadil sa. Jeho poctivé obchodovanie viacerí dosvedčili prísahou. V rómskej štvrti San Hipólito si prenajal dom a žil usporiadaným rodinným životom. Vyznačoval sa veľkým charitatívnym spolucítením. Navštevoval chorých a starých rodákov v ich biednych obydliach, pomáhal im materiálne i duchovne, učil ich modliť sa, najmä ruženec. Neraz musel zmierovať rozhádané rómske rodiny. Vo svojom dome často prijímal žobrákov, dával im jesť a obliekal ich.
Keďže manželstvo bolo aj po tridsiatich rokoch bezdetné, v roku 1 910 si osvojili manželkinu neter Jozefínu. Zefirín mal všeobecne rád deti. Privádzal ich do kostola, rozprával im príbehy zo života Ježiša Krista, a poučoval ich o Pánovej dobrote a láske. Učil deti slušne sa správať. Zefirín sa rovnako usiloval o svoj duchovný rast. Niečo po 50-siatke sa s Terezou zosobášil aj cirkevne a je možné, že v tomto čase prijal aj prvé sväté prijímanie a sviatosť birmovania.
Po desiatich rokoch mu zomrela manželka, no po druhý raz sa už neoženil a denne sa za ňu modlieval ruženec. Každý deň prichádzal na svätú omšu a prijímal Eucharistiu. Taktiež sa stal terciárom rádu sv. Františka. Evanjelizačnú a charitatívnu prácu medzi Rómami považoval za svoju kresťanskú povinnosť. Neskôr, keď vypukla v Španielsku občianska vojna, zahynulo pol milióna občanov. Najviac z nich tvorili kresťansky a národne orientovaní občania. Nastalo cielené prenasledovanie Cirkvi, ničenie kostolov, zabíjanie kňazov, rehoľníkov a veriacich.
Dňa 25. júla 1 936 Zefirín uvidel, ako členovia vojska na ceste bijú mladého kňaza, a začal ho brániť. Vojaci ho podrobili osobnej prehliadke a keď u neho našli ruženec, zbili ho a odviedli do väznice. Svedkovia o ňom vypovedali, že sa vo väzení správal pokojne a väčšinou bol pohrúžený do modlitby. Jeden zo strážnikov bol ochotný starého Róma prepustiť, ale iba pod podmienkou, že sa nebude verejne modliť, vyznávať vieru a odloží ruženec. Zefirín mu za „veľkodušnosť“ iba poďakoval a podmienky neprijal.
Po pätnástich dňoch väzenia, v noci z 8. na 9. augusta 1 936, Zefirína spolu s ďalšími väzňami odviezli na nákladnom aute na miestny cintorín. Tam ich všetkých bezcitne zastrelili a hodili do spoločného hrobu. Posledným výkrikom Zefirína boli slová, ktoré predtým opakoval celou cestou: „Nech žije Kristus Kráľ!“ Jeho telesné pozostatky sa, žiaľ, nenašli. Pápež Ján Pavol II. ho vyhlásil za blaženého v roku 1 997 v Ríme na námestí sv. Petra.
Zdroj: VELIMIROVIČ, N.: Ochridský prológ.
Zdroj: zivotopisysvatych.sk
