Svätí mučeníci Boris a Gleb, pri svätom krste nazvaní Roman a Dávid; Svätá veľkomučenica Kristína; Prepodobný otec Charbel Jozef Makhluf – 24. júl
Mučeník Boris
Ich mená majú ruský pôvod. Boris znamená „malý“, Gleb značí „stály“. Boris a jeho najmladší brat Gleb boli mladšími synmi veľkokniežaťa Vladimíra, vládcu Kyjevskej Rusi, ktorý v roku 988 priviedol svoj národ k vode svätého krstu. Obaja bratia boli tiež pokrstení a vtedy dostali kresťanské mená Roman a Dávid.
Starší z nich, Boris, bol veľmi nadaný a naučil sa čítať a písať. So svojím bratom sa delil o svoje znalosti Svätého písma a života svätých, ktorých sa obaja snažili napodobňovať. V čase, keď dosiahli plnoletosť a začali vládnuť svojim dedičským územiam, už mali v srdciach vypestované kresťanské cnosti milosrdenstva, súcitu a láskavosti, ktoré boli v krajine čerstvo obrátenej z barbarského pohanstva stále vzácnymi.
Boris bol medzi ľudom a vojakmi mimoriadne vážený. Jeho popularita vyvolala trpkú žiarlivosť u jeho najstaršieho brata Svjatopolka, ktorý pohŕdal zákonmi novoprijatého kresťanského náboženstva. V Borisovi videl konkurenta na pozíciu veľkokniežaťa. Preto keď ich otec Vladimír v roku 1015 zomrel a jeho syn Boris bol práve na vojenskom ťažení, využil situáciu a v Kyjeve obsadil trón. Následne začal plánovať bratovu vraždu. A tak Svjatopolk, ktorý túžil po Borisovej krvi, poslal k nemu poslov, ktorí ho mali ľstivo ubezpečiť o jeho bratskej priazni.
Boris si bol dobre vedomý dlhodobej nenávisti svojho brata voči nemu a v tomto posolstve spoznal Judášov bozk. Ale jeho jedinou starosťou však bolo zachovať sa, ako sa na kresťana patrí. Zamyslel sa nad slovami evanjelia: „Ak niekto povie: ,Milujem Boha,‘ a nenávidí svojho brata, je luhár“ a tiež nad slovami: „Miluj svojich nepriateľov.“ Rozhodne odmietol rady otcových prívržencov, ktorí naňho naliehali, aby zosadil Svjatopolka, a povedal: „Nech je ďaleko odo mňa, aby som zdvihol ruku na svojho brata. Teraz, keď môj otec zomrel, nech on zaujme miesto môjho otca v mojom srdci.“
A keďže bola sobota večer, odobral sa do svojho stanu, aby sa modlil nočné bdenie. Keď čítal šesťžalmie, volal so žalmistom: „Pane, prečo sa množia tí, čo ma sužujú, mnohí povstávajú proti mne…“ Keď sa knieža dozvedel, že sa blížia jeho vrahovia, obrátil sa k ikone Spasiteľa a prosebne sa modlil: „Pane, ty si prijal svoje umučenie pre naše hriechy; daj aj mne silu prijať moje umučenie. Neprijímam ho od svojich nepriateľov, ale od svojho brata. Pane, nepripisuj mu tento hriech.“
Keď vrahovia vtrhli do stanu, bodli ho kopijou, zviazali do plátna stanu a odviezli na voze do Kyjeva. Do mesta však nikdy nedorazil, pretože keď sa Svjatopolk dozvedel, že jeho brat je stále nažive, poslal dvoch sluhov, aby dokonali krvavý čin, čo sa aj stalo, keď jeden z nich vrazil meč Borisovi do srdca.
Mučeník Gleb
Po smrti Borisa bol Gleb ďalšou obeťou Svjatopolka, človeka, ktorý mal bezbožný úmysel zabiť všetkých svojich bratov, aby prevzal všetku moc do svojich rúk. Ten poslal úskočnú správu Glebovi, že jeho otec je veľmi chorý a volá ho. Gleb, vždy poslušný svojmu otcovi, sa okamžite vydal na cestu s malou družinou. Neďaleko Smolenska, kam ho cesta viedla loďou, ho stretli vyslanci jeho ďalšieho brata Jaropolka s varovným listom od ich sestry Predislavy. V liste stálo: „Nechoď sem! Tvoj otec zomrel a Svjatopolk zabil tvojho brata.“
Varovanie však prišlo príliš neskoro. Vrahovia, ktorých najal Svjatopolk, dostihli Gleba na rieke. Rovnako ako jeho brat, aj Gleb nabádal svoju družinu, aby nekládla ozbrojený odpor, pretože protivníci sú v prevahe a úplne všetci by zahynuli. Hlboko zarmútený dal prednosť dobrovoľnej smrti pred vojnou s bratom.
Keď ho dostihli vrahovia, ktorých poslal Svjatopolk, a ktorí sa svojou zlobou podobali divokým šelmám, náhle ho obkľúčili zo všetkých strán. Po chvíľkovej slabosti, v ktorej prosil vrahov, aby ušetrili jeho mladý život, následne pokojne prijal svoje mučeníctvo s vedomím, že dobrovoľné utrpenie nevinných je dokonalým napodobnením Krista.
Gleba zabil jeho vlastný kuchár, ktorý chytil hlavu kniežaťa a podrezal mu hrdlo. Jeho telo hodili na breh a prikryli krovím. Bolo to v roku 1015. Pán Boh však svojho mučeníka neopustil, ale oslávil ho – niekedy bolo vidieť nad miestom, kde ležalo telo svätého kniežaťa ohnivý stĺp, inokedy sa objavili horiace sviece alebo bolo počuť anjelský spev.
O päť rokov neskôr, keď sa Jaroslavovi konečne podarilo zvrhnúť zradného brata Svjatopolka, boli telá oboch svätých mučeníkov uložené spoločne v chráme svätého Bazila vo Vyšgorode, pričom ich telá sa našli neporušené. Ich hrob sa okamžite stal pútnickým miestom a pred ich relikviami sa diali mnohé zázraky.
Svätí bratia urobili niečo, čo bolo pre pohansky zmýšľajúcich ľudí, zvyknutých na krvnú pomstu, niečo nové a nepochopiteľné. Ukázali, že zlo sa nedá odplatiť zlom, a to ani pod hrozbou smrti. Živo si uvedomovali evanjelium: „Nebojte sa tých, čo zabíjajú telo, ale tých, čo môžu dušu i telo zahubiť v pekle.“ Hoci Boris a Gleb neboli umučení za svoju vieru, ich dobrovoľná a pokorná obeta v záujme odvrátenia utrpenia iných a zachovania kresťanského ideálu mala hlboký vplyv na ďalší vývoj kresťanstva v ruskej tradícii. Zatiaľ čo v byzantskom kresťanstve bol Boh často zobrazovaný ako Pantokrator, teda všemocný, v ruskej tradícii sa kládol dôraz na Krista ako obetného Baránka, ktorý „neotvoril ústa pred svojim strihačom“. V roku 1724 pápež Benedikt XIII. potvrdil ich kult aj v Katolíckej cirkvi.
NA SPRACOVANÍ ĎALŠÍCH ŽIVOTOPISOV SA PRACUJE
Zdroj: johnsanidopoulos.com
Zdroj: azbyka.ru
Zdroj: casoslov.sk
