Svätý hieromučeník Babylas, biskup veľkej Antiochie; Svätý prorok Mojžiš, ktorý videl Boha – 4. september
Antiochijský biskup Babylas
Babylas bol biskupom v Antiochii v časoch cisára Numeriána. Tento cisár uzavrel mier s istým barbarským kráľom, ktorý bol omnoho lepší a mierumilovnejší ako samotný cisár. Na znak svojej úprimnej túžby po trvalom mieri poslal barbarský kráľ svojho malého synčeka na Numeriánov dvor, aby tu bol vychovávaný. Numerián jedného dňa vlastnoručne zabil to dieťa a priniesol ho ako obeť modlám.
Ešte rozpálený od zločinu a nevinnej krvi prišiel tento zločinec do kresťanského chrámu, aby sa pozrel, čo sa tam koná. Keď sa svätý Babylas modlil s ľudom, počul, že prichádza cisár so svojím sprievodom a chce vojsť do chrámu. Biskup prerušil bohoslužbu, vyšiel pred chrám a povedal cisárovi, že on ako modloslužobník nemôže vojsť do svätého chrámu, kde sa oslavuje jediný pravý Boh. Sv. Ján Zlatoústy v kázni o Babylasovi povedal: „Koho iného na svete by sa zľakol ten, kto sa s takou nebojácnosťou správal voči cisárovi…?“ Tým svätec naučil kráľov, nech svoju moc nerozširujú ďalej, ako im to ohraničil Boh; a ukázal aj duchovným osobám ako majú využívať zverenú moc.
Zahanbený cisár sa vrátil, ale začal chystať pomstu. Na druhý deň si dal cisár biskupa zavolať a začal ho nútiť, aby priniesol obeť modlám, čo svätec, samozrejme, neochvejne odmietol. Tak ho cisár dal spútať a hodiť do žalára. Rovnako tak cisár trápil aj tri deti, 12-ročného Urbana, 9-ročného Prilidiána a 7-ročného Epolínia. Týmto deťom bol Babylas duchovným otcom a učiteľom a oni z lásky k nemu pri ňom zostali. Boli to synovia nejakej zbožnej kresťanky Christoduly, ktorá trpela za Krista.
Cisár najprv nariadil, aby každé dieťa dostalo toľko úderov, koľko má rokov, potom ich dal uvrhnúť do temnice a nakoniec všetky sťal mečom. Spútaný biskup bol prítomný pri poprave detí, posilňoval ich a potom aj sám položil svoju čestnú hlavu pod meč. Kresťania ho pochovali s okovami, ako si to aj sám pred smrťou žiadal do jednej hrobky spolu s týmito tromi deťmi. Trpeli okolo roku 250.
Sila svätcov však po ich smrti býva oveľa väčšia ako za ich života. Ako povedal o ňom Ján Zlatoústy: „Človek po smrti nekoná žiadne vznešené skutky. Ale mučeník po smrti koná mnohé a veľké skutky. Nie preto, aby sa stal slávnejším, ale aby si sa ty, neveriaci, naučil, že smrť mučeníkov nie je smrťou, ale začiatkom lepšieho života a zmenou od horšieho k lepšiemu. Nepozerajte sa na to, že telo mučeníka je bez energie duše, ale všimnite si, že po jeho boku stojí väčšia sila, odlišná od samotnej duše – mám na mysli milosť Svätého Ducha, ktorý sa prihovára všetkým v mene vzkriesenia.“
Mučeník bol pochovaný v Antiochii a potom prenesený na predmestie Dafnis, kde mu bol postavený malý chrám. V Dafnis bol tiež významný Apolónov chrám. V ňom bola modla boha Apolóna, ktorá vraj každému predpovedala, čo sa mu stane. No odkedy boli v blízkosti chrámu pochované ostatky mučeníka, démon v modle zmĺkol a prestal predpovedať. Zlý cisár Julián teda nariadil, aby sa ostatky preniesli späť do Antiochie. No len čo preniesli mučeníkove ostatky, udrel oheň z neba a Apolónov chrám zhorel. Julián tiahol proti Peržanom a jeho bohorúhačský život sa hrozne ukončil. Takto Boh ukázal, aké veľké skutky koná skrze svojich svätých aj po ich presídlení do neba.
NA SPRACOVANÍ ĎALŠÍCH ŽIVOTOPISOV SA PRACUJE
Zdroj: VELIMIROVIČ, N.: Ochridský prológ.
Zdroj: johnsanidopoulos.com
